„Ujo, prosím nájdete mi hruškový nanuk?“ oslovuje ma dané dievča so svojou prosbou.„Samozrejme,“ odpovedám, nakláňam sa k mraziarenskému boxu a otváram ho. Prehrabujem rukou nanuky a zmrzliny, ale hruškový nanuk nevidím. Pozerám sa doľava, doprava. Hlavu nakláňam dovnútra tak hlboko, že mám pocit, že mi nos zamrzne. Ale nič, žiaden hruškový nanuk. Nechcem dievča sklamať, predpokladajúc, že ovláda obsah mraziarenského boxu a vie, že tam taký nanuk je. Ale márna moja snaha, žiadnu „hrušku“ na obaloch nanukov nenachádzam.„Nie je tam hruškový nanuk. Nechceš nejaký iný?“ pýtam sa dievčiny s úsmevom. Nechce. Pohľad do jej tváre dáva tušiť, že má slzy na krajíčku. Cítim sa, akoby som nedodržal slovo, že ten hruškový nanuk nájdem. Pozerám sa previnilo aj na jej mamu, sediacu neďaleko. Kývem hlavou, že teda žiadny hruškový nanuk nevidím. Mama sa na mňa pozerá trošku nechápavo. Majiteľ ranču sedí vedľa nej a jeho pohľad je tiež trošku nechápavý. O pár sekúnd mi to prichádza...Majiteľ ranču vstáva a ide k nám. Keďže, ako som už spomenul, k nim chodíme prirodzene, pozná správanie autistických detí. A zisťujem, že pozná aj to, ako s takýmito deťmi komunikovať...„Chceš hruškový nanuk? Počkaj, pozriem, či ho tam máme,“ hovorí dievčaťu s miernym optimizmom v hlase. Ponára ruku medzi nanuky, a zrazu jeden nanuk podáva dievčine...„Nech sa páči, hruškový nanuk!“Pozerám sa naňho, pričom na jazyk sa mi tlačí slovo, že to predsa nie je hruškový, ale jablkový nanuk! Ale v poslednej chvíli si kusnem do jazyka. Pre tú dievčinu to predsa bol nanuk hruškový. Že mi to skôr nenapadlo! Teraz už viem, že hruškových nanukov bolo v boxe kopec...Majiteľ ranču komunikoval v danom príbehu ako z autistickej učebnice. To dievča rozdiel medzi hruškovým a jablkovým nanukom nepoznalo. Chcelo taký hruškový nanuk, aký si vysnívalo v hlave. Až v závere som si uvedomil, že rovnako som bol na tom aj ja. Ani ja som v prvej chvíli nerozpoznal rozdiel medzi hruškovým a jablkovým nanukom. Pretože ten rozdiel tam pre spomenuté dievča neexistoval...
O tom, ako je niekedy povolené miešať hrušky s jablkami
Stalo sa to asi pred mesiacom, na pravidelnom stretnutí autistických detí a ich rodičov. Tak ako vždy, stretli sme sa na ranči nad Modrou. Kým sa dostanem k príbehu, chcem poznamenať jednu vec, dôležitú pre jeho porozumenie. Autistom treba veci hovoriť jednoznačne, bez dvojzmyslov. A niekedy neuškodí ani maličké klamstvo. Pretože ak autista nedostane to, čo práve chce, môže ho to rozhodiť či znepokojiť. V tomto príbehu si jedno autistické dievčatko chcelo kúpiť hruškový nanuk.