Osemdesiate roky

Spomínam, ako sme po celé osemdesiate roky mali doma ešte čiernobiely televízor. Už neviem, akej bol značky. Každú chvíľku však zrnil. Rovnako každú chvíľku sa mu vybila elektrónka a my sme museli volať jediného dedinského opravára (na ktorého sa väčšinou „stála“ fronta). Ale napriek všetkým problémom slúžil (televízor) dlhé roky. Boli sme s ním spokojní, až na jednu vec – ťažko sa mi na ňom sledoval športový súboj, ak mali obidva súperiace tímy tmavé dresy. Ešte že sa Karol Polák, Vít Holubec či ďalší komentátori vždy vynašli a pre nás „čiernobielych“ zvykli poznamenať: „A pre divákov čiernobielych televíznych prijímačov, jedno upozornenie. Našich chlapci majú biele trenírky.“Spomínam na jedinú našu zahraničnú rodinnú dovolenku v osemdesiatych rokoch v Bulharsku. Cestovali sme vlakom, cez Maďarsko a Rumunsko. Neskutočne dlhá cesta, zdalo sa mi že cestujeme na Sibír. A cez Rumunsko aj s nádychom dobrodružstva. Na zastávkach plno rumunských detí, ktorým sme hádzali cukríky. Všade milicionári. A v každom meste aj heslá od výmyslu sveta (respektíve od výmyslu Rumunska), velebiace Ceaucesca.Spomínam na pohreby troch sovietskych papalášov v relatívne krátkom časovom slede za sebou. Brežnev. Andropov. Černenko. Za každým sme držali či mali držať (myslím povinne celá republika) aj dva-tri dni smútku, čo mne ako dieťaťu šlo neskutočne na nervy. Odvšadiaľ znela smútočná hudba, v televízii bežali iba dokumenty.A celá škola sme povinne sledovali priamy prenos z pohrebu každého zo spomenutých generálnych tajomníkov. Chvalabohu, Gorbačov ako štvrtý v rade už vydržal. Chvalabohu až do konca...Spomínam si, ako sme každý rok chodievali na púť do Šaštína. Pre mňa to tiež bývalo dobrodružné, sledujúc na uliciach Šamorína policajtov a aj civilov, zapisujúcich si špz-ky parkujúcich áut. „To sú tajní, zapisujú si čísla áut návštevníkov omše,“ šuškal mi do ucha ocino. Okamžite som si predstavoval, čo sa nám za účasť na púti stane...Inak zo samotnej omše sme toho veľa nemávali, bývalo tam totiž ľudí „ako v nebi“ (znamená veľa ľudí - podľa slovníka mojej babičky) a dostať sa do kostola bývalo beznádejné. Babičke sme preto vždy zobrali z domu stoličku, aby si sadla do parku pri kostole a vydržala počúvať dlhú omšu z lampiónov. Spomínam si na všetky filmy o Angelike markíze anjelov, ktoré som videl v osmedesiatych rokoch v televízii rad za radom. Až neskôr som si ale uvedomil, že vždy v tom čase, ako „chodila“ Angelika, sa v Bratislave väčšinou protestovalo. Jedna Angelika bola napríklad nasadená aj na povestnú sviečkovú demonštráciu.Spomínam si na pokojný život na rodnej dedine. Rodičia sa nám so sestrou mali kedy čas venovať, najmä mamina, ktorá bývala doma z práce väčšinou už o štvrť na tri. Ocino chodil o štvrtej...Spomínam aj na upisovanie chleba, mlieka či iných výrobkov v miestnych dedinských potravinách pred sviatkami. A na žltú a červenú malinovku.Spomínam si aj na zájazd do Poľska, ktoré som v osemdesiatych rokoch navštívil ako športový chodec TJ Slávia Trnava. Boli sme tam na štyri dni na pretekoch niekde pri Poznani. Pamätám, že som si odtiaľ doniesol aj nejakú medailu. Ale aj kazetu Tanity Tikaram, nejaké veci na seba. Cítili sme sa v Poľsku vtedy ako králi, zdalo sa nám, že sú oveľa chudobnejší ako my na Slovensku...Ja som si „od poľských susedov“ doniesol aj v srdci zaseknutý Amorov šíp, ktorého duplikát skončil aj v srdci jednej Poľky. Bolo „to“ však po odchode už iba platonické a odišlo „to“ do stratena.Spomínam aj na bony, ktoré sme nikdy nemali, a na Tuzex, v ktorom som teda tie neexistujúce bony nikdy nemohol minúť. Spomínam aj na céčka, na riflové bundy, na spartakiádu. Spomínam na perestrojku. A takisto na pionierske tábory, ktoré som v osemdesiatych rokoch absolvoval leto čo leto až do roku 1987. Spomínam aj na prvú vážnejšiu návštevu „veľkého sveta“ (veľký svet vtedy pre mňa stelesňovala Bratislava) niekedy v roku 1987. Bol som ohúrený jej veľkosťou. A aj žobrákmi, ktorých som už vtedy na bratislavských uliciach zazrel.Osemdesiate roky sa pre mňa skončili nežnou revolúciou. A to myslím nielen pre samotnú nežnú, ale aj pre stužkovú, ktorú naša trieda mala zhodou okolností práve 17.novembra 1989. Na stužkovej nám riaditeľ gymnázia ešte prial, aby sme zmaturovali a plní elánu zúročili naše vedomosti pri budované socializmu a upevňovaní prestavby. Na druhý deň sme si, konfrontovaní s tým, čo sa stalo na Národní tříde v Prahe, uvedomili absurdnosť jeho slov. Zelená stužka pre nás predstavovala naozaj stužku nádeje - pre vynárajúce sa deväťdesiate roky a vynárajúci sa nový svet plný príležitostí...