Pán Boh musí mať našu dedinu naozaj rád

Dôstojný pán Jozef Horvátik zomrel 21.februára vo veku 89 rokov. Napriek požehnanému veku, jeho smrť zasiahla stovky ľudí. Duchovný otec Horvátik vyoral totiž počas svojho života v srdciach ľudí hlbokú brázdu. A napriek tomu, že si ako farár nemohol založiť svoju rodinu, jeho rodina veriacich sa za 63 rokov jeho kňazskej služby rozrástla do veľkých rozmerov.Mali sme v Dubovom to šťastie, že nám pán Boh poslal takého duchovného, akým bol páter Horvátik. Už pred ním sa do našej malej dedinky neďaleko Trnavy dostávali veľké osobnosti, z ktorých je načim spomenúť najmä Jozefa Ignáca Bajzu. Ten ako správca farnosti strávil v Dolnom Dubovom 22 rokov a napísal u nás prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti. Jeho pamiatku pripomína nielen kamenná tabuľa vo vnútri kostola, ale aj pamätná izba vedľa fary. Ktorú pomohol vybudovať práve páter Horvátik.Jozef Horvátik prišiel do našej farnosti v roku 1950. Neskôr, v roku 1971, odišiel robiť farára do dediny Kolta, kde mu komunistická mašinéria odobrala súhlas na výkon kňazského povolania. V roku 1974 sa vrátil do našej dediny a zamestnal sa na „atómke“ v Jaslovských Bohuniciach. Od roku 1981 so štátnym súhlasom bol farárom v Dvorníkoch, späť do Dolného Dubového sa vrátil v roku 1990. Ako páter rehole piaristov a v rokoch 1968-1992 provinciál vytvoril z Dolného Dubového jej centrum. Pripravoval na kňazskú dráhu mladých rehoľníkov, v kaplnke sa konali i tajné primičné omše novokňazov. Páter Horvátik toho vykonal ešte oveľa viac. Množstvo drobných dobrých skutkov. Modlitieb a požehnaní. Bol výnimočným duchovným pastierom. A jeho ovečky naňho nezabúdali, ani po rokoch.Na pátera mám aj veľa osobných spomienok. Krstil moju mamu. Sobášil mojich rodičov. Spolu s mojou nastávajúcou nás pripravoval na prijatie sviatosti manželstva. Sobášil moju sestru, krstil jej dve deti. Krstil aj nášho Majka. Pochovával našu babičku, mamu mojej mamy. A okrem toho – vždy po omši, aj keď som už nebýval v Dubovom, sa zastavil pri nás stojacich pred kostolom, podal ruku, prehodil slovo – dve, ako sa darí. A že je so mnou a mojimi blízkymi v modlitbách. Nimi zahŕňal najmä nášho Majka, vždy nás povzbudzoval, aby sme sa nevzdali a ten autistický kríž niesli ďalej.V sobotu som prišiel aj ja do rodnej dediny, rozlúčiť sa s pátrom Horvátikom. A aspoň takto, účasťou na poslednej rozlúčke s ním, mu poďakovať za všetko. Tak, ako prišli stovky ďalších ľudí. Nielen z Dubového, ale aj z Trnavy, Bratislavy, Svätého Jura (tam pôsobil ako profesor na gymnáziu), Kolty, Dvorníkov, z okolitých dedín (Kátlovce, Radošovce, Dechtice atd.). Pohrebnú svätú omšu a obrady celebroval biskup Ján Sokol, za prítomnosti odhadom asi 30 kňazov. Keď pri kladení rakvy s telesnými pozostatkami pátera Horvátika spieval dolnodubovský mužský spevácky zbor, za sprievodu harmoniky, Zahučali hory a S pánom Bohom, idem od vás, tiekli mi slzy potokom. Nielen zo smútku, ale aj z vďačnosti. Pán Boh musí mať našu dedinu naozaj rád.