Polky, valčíky či „ťahavé“, to je moje

Apropos, ľudová zábava na dedine. Moji rodičia často nostalgicky spomínajú na zábavy mladých v päťdesiatych -šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy neexistovalo, že by na zábavy chodili mladí sami. Pekne aj s „ochrankou“ v podobe rodičov. Tí držali dohľad na deťmi, kontrolovali, kto s kým tancuje. Možno to aj mojim rodičom v mladosti vadilo. Teraz však na to spomínajú skôr ako na dobrú vec zo strany rodičov.Inak väčšinou sa vtedy u nás na zábave tancovalo na ľudovky. Striedané na rock and roll či iné vtedajšie módne hudobné vlny, najviac však takzvaný „stredný prúd“. Z našich spevákov vtedy leteli napríklad Marcela Laiferová (otec má doteraz jej plagát v garáži rodinného domu), Jana Kocianová či Eva Kostolániová (v polovici sedemdesiatych rokov zomrela mladá na rakovinu). Mamina zase počúvala Waldemara Matušku, Karola Duchoňa a samozrejme už v čase jej mladosti aj Gotta.V čase, keď som bol ja v „zábavovom“ veku, samozrejme „ochranka" už na dedinské zábavy nechodila. Skôr strážila v oknách rodinných domov – keď uvážite, že Dubové má 220 domov, potom zvuky zo zábavy vždy ohlušovali každú jednu rodinu, každý jeden dom, pomaly aj ten na druhom konci dediny. A tak sa počas zábav väčšinou nespalo...Mňa na vtedajších zábavách hnevala jedna vec (a nebol som sám). Že počas večera hudobníci vsúvajú maximálne 2-3 ľudové kolá. Okrem toho už hrali prebrané veci zahraničných aj slovenských kapiel, v osemdesiatych rokoch na dedinských zábavách takto „leteli“ rakúske hviezdy Falco a Opus, z česko-slovenských Katapult, Dalibor Janda, Olympic, Elán či Žbirka.Ale späť k ľudovkám. Nedám na ne dopustiť. Už mama ma na ne učila tancovať, ona bola tou prvou ozajstnou mojou učiteľkou tanca, ktorá mi v obývačke dovolila stúpať jej po nohách. Ale len tak som si mohol vycibriť tancovanie na valčík a polku. Čo sa spevu a obľuby ľudových piesní týka, okrem maminho a celkovo rodinného vplyvu (na rodinných oslavách sa posedenie vždy zvrtne na spev ľudoviek) tu úlohu zohrala aj harmonika. Na Ľudovej škole umenia som na akordeóne síce skôr cibril Bacha, Beethovena a iných „fešákov“, ale doma som „mastil“ skôr ľudovky. Dokonca aj kapelu sme na dedine mali, bez názvu. Ak by sme vtedy založili No name a hrali až dodnes, súčasná formácia No name by sa potom musela inak volať...Tá naša dedinská kapela mala krátku históriu, skončili sme pri skúškach, nikdy sme nehrali oficiálnu zábavu. Jediným naším vystúpením bola jedna svadba (aj to len po ceste od domu nevesty do kostola) a jeden Silvester v dedinskej krčme...Ale predsa len som zabudol, ako kapela sme absolvovali aj jedno turné. Fašiangové turné po dedine, od domu k domu. Repertoár bol široký, stačilo len tanečníčky prizvať – a mohlo sa ísť. Od domu k domu, všade sme zahrali dve – tri ľudovky, počas ktorých sme my vytancovali ženy v dome a tanečníčky zase chlapov. Samozrejme, keď sme tancovali, tak sme nehrali, iba spievali:-).Po tanci nasledovalo občerstvenie, štamperlík a aj nejaké peniažky. Na konci dňa, po viac ako 200 domoch, sa námaha prejavila vo forme brutálnej svalovice na rukách (skúste ťahať hodiny na harmonike, navyše v zime) a menšieho hlavybôľu (aj keď sme si štamperlíky brali každý tretí -štvrtý dom, bolo to nad naše sily toľko vypiť). Jednoducho Fašiangy v ľudovom rytme stáli a aj stoja na dedine za to.Ešte jedna akcia spojená s ľudovými piesňami sa mi vryla do pamäti. Stalo sa to v čase, keď som robil v Ogilvy v Prahe. My ako vzorná PR bunka sme sa rozhodli, že si urobíme víkend na jarmoku na Morave v Strážnici. Keďže sme v Prahe boli sami s Aďkou a malým Marekom, mohol som ich zobrať so sebou.Po prehliadke tanečných súborov sa deň skončil v jednom úžasnom (čo sa zásob vína týka) sklípku pri vínku, harmonikár (nie ja:-) hral, všetci spievali. Najviac ja s polovičkou, na harmonikára sme sa obracali každú chvíľku s nejakým piesňovým tipom. A Marek? Ten spinkal ako dudok vo vedľajšej (jedinej v sklípku) miestnosti, čo bolo s ohľadom na spomenutý rámus pre všetkých veľkou záhadou.Harmoniku som už (bohužiaľ) zavesil na klinec, na zábavy už nechodievam, v rodnej dedine už nežijem, ani v Ogilvy nerobím. Spievam už len čas od času doma. Na Zahučali hory, jednu z najkrajších "ťahavých", som si však spomenul aj pre to, lebo túto pieseň milovala moja stará mama. Poznáte ju? Určite hej. Napriek tomu si dovolím na záver uviesť jej slová. Aj pre tých, ktorí by ju náhodou nepoznali. V slovách tej pesničky je skrytá veľká múdrosť a nesmrteľná pravda. Babičke na želanie vyslovené ešte počas jej života zahrala „banda“ túto pesničku aj nad jej hrobom...Zahučali hory, zahučali lesy.Kde ste sa podeli, kde ste sa podeli,Moje mladé časy.Moje mladé, časy.Nezažili krásy.Moje mladé letá, moje mladé letá,Nezažili sveta.Ešte sa ten kameň.Vo vode obráti.Ale moja mladosť, ale moja mladosť.Nikdy sa nevráti.