Prečo sa nevieme rozkrájať aj inokedy?

Na Vianoce máme vraj k sebe bližšie. Naozaj, alebo len tak naoko? A ak aj k sebe bližšie máme, nie je to len preto, lebo sme do toho tlačení spoločnosťou, istými tradíciami a zvykmi? Veď na Vianoce sa to predsa patrí, mať k sebe bližšie. Urobiť akciu pre bezdomovcov. Dať polievku chudobným. Urobiť zbierku pre choré deti. Či pre deti z detských domovov. Určite, sú to všetko bohumilé aktivity. Na ktorých však visí jeden tieň. A to je ich (česť výnimkám) takmer monopolná previazanosť s Vianocami.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

Ako som sa dozvedel z webu, deti z detského domova Pohoda odmietli žobračenkové dary. Od 10. decembra vraj stopli všetky akcie, na ktorých by sa ich deti mohli naučiť žobrať a prosiť o pomoc...„Sme tu po celý rok. Neverím, že by ktokoľvek postavil vlastné deti do stánku s adresou, kde bývajú, a nechal žiadať okoloidúcich o príspevok. Nevidíme dôvod nesprávať sa k deťom s nariadenou ústavnou starostlivosťou ako k vlastným,“ povedala pre TASR členka detského parlamentu Zuzana Farkašová.Súhlasím s riaditeľkou detského domova Pohoda Ivou Želinskou, že deti z detských domovov nepotrebujú žiadne predvianočné odpustky. Potrebujú starostlivosť a snahu o systémové riešenia svojich problémov, a to stále, po celý rok. Potrebujú trpezlivosť. Potrebujú podporu počas 365 dní v roku. Priebežne. Nielen na Vianoce.Nechcem skĺznuť do lacných klišé, ale je to málo, mať k sebe bližšie iba na Vianoce. Pomôcť iba raz do roka. Myslieť na tých, ktorí to potrebujú, len počas najkrajších sviatkov roka. Duch Vianoc by nám mal byť vlastný, mal by v nás prežívať po celý rok. Nakoniec, nie je toto tým pôvodným duchovným odkazom Vianoc?