Prečo verím?

Viera mi dáva zmysel. Zmysel môjho (dočasného) bytia tu na zemi. Ukazuje mi, čo má v živote naozaj skutočnú hodnotu. Čo pretrvá. A čo je iba pozlátko, pominuteľné rokmi. Ako hriešnik, človek nedokonalý, určite v tomto rozlišovaní podstatného od nepodstatného často zlyhávam. Ale dôležité je, že sa snažím rozlišovať zmysel od nezmyslu. Pretože len na tejto ceste sa človek duchovne môže dostať ďalej.Viera ma drží pri zemi. Učí ma akceptovať, že nedokážem v živote všetko, na čo si spomeniem, všetko, čo chcem. Jednoducho to nejde. Nie som pánom vesmíru, ani pánom sveta. Nemôžem ním byť. Viera ma takisto učí, aby som zostal v každej životnej situácii pokorným. Napriek tomu, že sa pokora nenosí v tomto svete. Ruka v ruka s pokorou, aby som tiež veril v cestu, po ktorej kráčam. Pretože je to tá správna, moja cesta. A aby som, idúc po nej, veril rovnako v samého seba. Pretože tak, ako budem „milovať seba samého“, budem milovať aj „blížneho svojho“.Viera mi dáva nádej. Aj vtedy, keď je zle. Veľmi zle. Práve vtedy ju špeciálne potrebujem. Vďaka nej viem, že to moje utrpenie (ak vôbec môžem hovoriť o utrpení, žiaden z mojich doterajších krížov nebol taký ťažký, aby sa nedal uniesť) má zmysel. Vďaka nej sa snažím chápať každú svoju životnú zákrutu ako dar, ktorý som dostal, aby som sa niečomu novému naučil. Aby som si niečo nové uvedomil. Viem si bez tohto daru predstaviť svoj život, to je pochopiteľné. Ale keď raz k tomu daru príde, beriem ho (snažím sa ho tak brať, aj keď nie vždy sa to darí) ako niečo, čo ma má v živote posilniť. Viera sa rokmi stala jedným z mojich najdôležitejších životných kompasov. Najmä v otázke etiky, v podobe Desatora (určite nielen mne) definuje základné rámce hodnotovo akceptovateľného správania sa človečenstva. To, že ono človečenstvo na Desatoro nie vždy reflektuje, je už iný príbeh. Každý by sme však mali začať od seba. Od toho svojho príbehu. A mať stále na pamäti tých desať bodov. Respektíve, aj sa snažiť podľa nich žiť.Napriek tomu, že verím, nestaviam pri vzťahoch s druhými vieru na najvyšší piedestál. Keď som prvýkrát stretol moju polovičku, otázka viery nebola prvoradá. Prvoradý bol súzvuk duší. Ani pri stretnutiach s druhými ľuďmi, ma nikdy primárne nezaujíma otázka viery druhej strany. Nikdy nehodnotím ľudí len podľa toho, či veria, alebo v koho veria. Dôležitejšia je korektnosť, slušnosť, „chémia“. Takisto charakter „druhej strany“ ma vždy zaujíma. Vieru vnímam ako súkromnú záležitosť každého človeka...Verím, ale nečakám od Boha zázraky zadarmo. Patrím k tým, ktorí sa podpisujú pod známe „pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže“.Viera patrí do môjho životného príbehu. Respektíve ho spoluvytvára. Pomáha mi ísť nad rámec nevysvetliteľného. Nad rámec toho, čo naším zmyslovým životom nemôžeme obsiahnuť. Verím, že niečo „medzi nebom a zemou“ určite existuje. Ak by som neveril, len ťažko by som mohol pochopiť tie doterajšie kríže či výzvy vo svojom živote. Len ťažko by som si bez viery uchovával nádej...