Prežehnám sa, lebo si verím...

Nie je v tom žiaden strach, že by človek neveril v samého seba, v svoje schopnosti. Nie je to o nedostatku sebavedomia. Je to skôr o pokore k životu. O tom, že sme veľmi malí a musíme myslieť napriek všetkému, čo sme, aj na veci medzi nebom a zemou. Pamätám si ešte za socializmu, ako sa zvykli pred skokom z mostíka prežehnať poľskí skokani na lyžiach. Prekrižovať sa zvykli pred súťažou či zápasom aj iní športovci, tí „naši“ však často tajne, aby nedostali „po fúzoch“ od komunistických bossov. Rituál prežehnávania praktikuje aj v súčasnosti veľa športovcov. Mám pocit, že napríklad pred každým zápasom futbalovej Ligy majstrov sa pri vybiehaní na trávnik dotkne rukou trávnika a prekrižuje, aj keď symbolicky, každý druhý – tretí hráč. Či je z Petržalky, z Realu, z Chelsea Londýn...Verím tomu, že nie každý takýto hráč či športovec je aj veriaci. Ako istú formu rituálu však tento úkon napriek tomu robí. Možno kvôli podvedomej viere, že sa ním dostáva pod ochranu nazvime to hoc aj pomyselnej Pani šťasteny...Mám pocit, že spomenuté prekrižovanie nesie v sebe istý energetický náboj. Je formou odovzdania sa do rúk niekomu silnejšiemu. Je to úkon, ktorému veríme a ktorý nám dodáva sily...Prežehnanie by však v žiadnom prípade nemalo byť prejavom alibizmu typu: „Tak teraz to urobím, a aj keď nie som stopercentne pripravený, všetko bude fajn.“ Nie, o tom to nie je. Funguje „to“ len vtedy, keď je človek na súboj, súťaž, udalosť pripravený. Funguje „to“ len vtedy, keď sme sebavedomí a do pomyselnej arény vstupujeme bez strachu...Je to jednoducho o tom starom známom: Pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže.