Príbeh o jednorukom futbalistovi

Julio Gonzales hrával ešte pred dvomi rokmi za taliansku Vicenzu. Mal vtedy 24 rokov, a možno rozmýšľal nad tým, dres ktorého známejšieho európskeho futbalového mužstva by rád obliekal v budúcnosti. Ako držiteľ striebornej olympijskej medaily z Atén mal prirodzene vysoké futbalové ambície. Kým mu do životnej cesty nezasiahol osud krutou dopravnou nehodou. Po ktorej mu lekári museli amputovať ľavú ruku.Väčšina ľudí by po takejto udalosti asi začala nariekať nad nespravodlivosťou osudu. Možno by podľahli dotierajúcej skepse. Julio Gonzales, napriek tomu, že spomenutá skepsa aj jemu robila veľké problémy, sa však na dne jamy svojho nešťastia nevzdal. Ako priznáva, pomohol mu aj pohľad na ľudí v nemocnici, ktorí boli na tom oveľa horšie ako on. Či návšteva bývalého pilota F1 Alexa Zanardiho, ktorý sa vrátil k automobilovému športu dokonca po amputácii nohy. Po návrate z nemocnice začal preto postupne tvrdo trénovať. Výsledok? Podpis zmluvy s mužstvom Tancuray, účastníkom tamojšej prvej futbalovej ligy! Cez víkend odohral za Tancuray prvý zápas.Julio Gonzales veril, že sa vráti. Ako priznáva, najviac mu pomohli rodina, priatelia a Boh. Keď k tomu pridal aj vlastné odhodlanie, jeho sen vrátiť sa na trávnik sa jednoducho nemohol nepodariť.A ak by aj zostalo len pri jednom ligovom zápase, Julio Gonzales sa pre veľa ľudí už stal hviezdou a vzorom. Ani nie tak futbalovým, ako ľudským vzorom. Dokumentujúcim, že človek by sa nikdy nemal vzdať, ani v čase najväčšej životnej krízy. V zlomových situáciách človek musí len veriť. A mať v sebe nezlomnú vôľu žiť...