Samotný „papier“ nie je zárukou šťastia

Sú páry, ktoré sa poznajú pár mesiacov, a rozhodnú sa pre manželstvo. Nemusí to rovno znamenať svadbu, ale napríklad jej avízo v podobe zásnub (spomenuté sa týka aj mňa s polovičkou, už po 5 mesiacoch sme sa onehdy 11 rokov dozadu zasnubovali) a svadbu následne „do roka a do dňa“. Pretože obaja z páru majú pocit, akoby sa poznali celý život. A klape im to.Sú však aj páry, ktoré sa „berú“ až po niekoľkých rokoch spoznávania sa. A klape im to tiež.Existujú však aj páry, ktoré sa poznajú roky, a manželstvom svoj vzťah nespečatia. Aj napriek tomu si ale môžu rozumieť a nažívať v dokonalej harmónii. V harmonickejšom vzťahu v porovnaní s tými, ktorí do manželstva idú hŕŕ-hŕŕ a po pár mesiacoch hľadajú alibistické výhovorky, prečo sa „to“ nepodarilo.Len samotný „papier“ páru šťastie neprinesie...Manželstvo, ak už sa preň obaja z páru rozhodnú, je záväzok. Vážny záväzok. V tom, že sa dvaja budú ľúbiť a budú si oporou nielen v zdraví, ale aj v chorobe. V šťastí i nešťastí. V mladosti i starobe. Vážny záväzok v tom, že ak páru budú dopriate deti, budú ich obaja vychovávať spolu. A najmä že vydržia životom kráčať nie „nadlho“, ale navždy. Manželstvo je sľub vernosti, ku ktorému by dvaja mali pristupovať až po vážnom zvážení. Až po tom, ako sa čo možno najviac spoznajú a zistia, či o sebe všetko vedia a či neexistujú prekážky, ktoré by mohli brániť ich vzťahu.Nestačí brať sa iba preto, lebo „chcem vidieť pokope svoju rodinu“, prípadne „chcem mať krásne biele svadobné šaty“. Nestačí rozmýšľať o manželstve iba s cieľom sa zviditeľniť. Takisto je málo odôvodniť rozvod tým, že sa „vyplavili endorfíny“. Iste, život sa niekedy s párom nemazná a rozvod môže byť pre jedného z dvojice vykúpením. Vtedy, keď existujú vážne dôvody...Ale rozvod v podstate z rozmaru je nezodpovedný.A ospravedlňovať ho tým, že "na Slovensku je 40% ľudí, ktorých manželstvo skončilo rozvodom",je trošku alibistické...