Šlapka a socialistické oslavy Sviatku práce

Tá veselá, väčšinou budovateľská hudba už od skorého rána znela celou dedinou z dedinského rozhlasu. K tomu každých päť minút predseda hlásil: „Dobré ráno, vážení spoluobčania, oznamujeme, že družstevný autobus odchádza do Trnavy spred Miestného národného výboru o pól ósmej hodzine.“ Strašne ma hnevalo, že ma budil ten predseda dedinským rozhlasom tak skoro. Ja som sa vždy na prvý máj tešil, že nejdem do školy, chcel som si preto trošku dlhšie schrupnúť. S otcovou škodovkou 120 nám (otcovi, mne a sestre – mamina mala šťastie, z jej roboty ju do sprievodov „netlačili“, preto zostávala doma) totiž stačilo vyraziť na sprievod do okresného mesta „až“ o ôsmej......o pol deviatej mávali z otcovej roboty zraz pred vyrazením do sprievodu. V budove Agrostavu, kde otec pracoval. Ten zraz býval z velého prvého mája asi najlepší. Rozdávali tam zadarmo klobásky s horčicou a chlebom, mohol som si dať koľko som vládal (a stihol zjesť). Takisto tam rozdávali noviny (Pravdu a Smenu) do sprievodu, zjavne aby sa ľudia nenudili počas prejavu komunistického papaláša. A predovšetkým bola vždy na zraze sranda, zneli vtipy proti komunistom - väčšina sa od rehotu za bruchá chytala.Vyfasovali sme zástavky, mávatká, dvaja zamestnanci (otec medzi nimi nikdy nebol – ľudia sa asi od záujmu byť v čele sprievodu za Agrostav „pretrhnúť“ nešli) zobrali hlavné heslo Agrostavu (väčšinou to bolo niečo v zmysle „Pracovníci Agrostavu zdravia Prvý máj, Sviatok práce!“) a vyšli sme do ulíc. Vždy presne na určené miesto, na ktorom sme boli pripravení na ostrý štart.Pred začiatkom sprievodu zazneli najskôr prejavy. Ten hlavný prejav mával v Trnave väčšinou Gejza Šlapka, ktorý bol tuším (okrem iného) krajským šéfom Komunistickej strany Slovenska. Viem, že ani teraz nebývajú prejavy politikov extra zaujímavé. Vtedy to však bývalo o sto percent horšie. Gejza v Trnave väčšinou hovoril samé frázy o tom, ako sme (akože spoločnosť) postúpili v budovaní socializmu, ako plníme závery vždy posledného zjazdu KSČ a prekračujeme ciele päťročnice, ako plníme (robotníci) plány na 150%, ako bojujeme (asi všetci) za mier. To je čo mi utkvelo v pamäti útržkovito z toho, čo sa mi od Šlapku zvyklo doniesť cez reproduktory. Lebo Agrostav stával počas prejavu tak ďaleko od tribúny, že bolo zbytočné vôbec uši napínať......a väčšina veru (tie uši) nenapínala. Skôr medzi ľuďmi šuchotali noviny, zneli vtipy, ľudia sa rozprávali o tom, čo majú nové v rodinách. Súdruh Šlapka zvykol rozprávať tak 20-30 minút, takže sa počas jeho prejavu dalo toho veľa stihnúť. Po prejave naberala prvomájová udalosť rýchly priebeh. Pred hlavnou tribúnou sa striedali robotníci, roľníci, družstevníci, pracovníci – niekto na tribúnu zamával, iní ľudia (väčšina) ju ignorovali. Každý to jednoducho chcel mať čím skôr za sebou. Po prechode pred tribúnou nabral prvý máj rýchly koniec. Okamžitý rozchod, a (v našom rodinnom prípade) hor sa domov na dedinu. Najmä ak svietilo na Sviatok práce slnko (ono aj keď nesvietilo, komunisti tvrdili že just svieti), bolo načim poobede aj niečo na záhrade porobiť. Preto sme sa tak ponáhľali (a nebývali sme sami). Už sedemnásť rokov slávime prvý máj bez sprievodu. Bez hesiel. Bez Šlapku a iných komunistických papalášov. Na druhej strane však niektorí aj bez práce. Napriek tomu je takýto Sviatok práce lepší.