Sobota na ranči nad Modrou

Niekto by možno čakal, že na stretnutí rodín s autistickým členom bude skôr smutná nálada, že sa ľudia budú navzájom iba spovedať zo svojich problémov a že deti budú po celý čas pohrúžené do seba. Opak však bol pravdou. Na ranči sa po celú sobotu smialo, hralo, energiu z ranča muselo byť cítiť po celej Modre. Program sa začal hipoterapiou, každé dieťa sa na istý čas ocitlo na chrbte koníka a mohlo sa cítiť ako kráľ či kráľovná. My sme pri koníkoch museli čeliť dvom miniproblémom. Majkovi sa tak páčilo, že sme ho veru hodnú chvíľku zo sedla nemohli dostať. A Barborka zase nemohla pochopiť, že na koníka musí ešte podrásť. Tak aspoň plakala ako princezná, od žiaľu by celý ranč za chvíľku zatopila, keby sme jej nenašli inú zábavku.Ono s tou inou zábavkou sme nemali väčší problém, na ranči boli rozmiestnené za ohradami kozičky, ovečky, prasiatko, zajko, kačička. Najmä kozičkino „mé-mé“ spoľahlivo dostávalo „kráľovnú Barborku“ do stavu veľkého smiechu.Okrem hladkania a rehotania sa zo zvieratiek sa Barborka motala po celý čas po areáli, raz potknúc sa na zo zeme vykúkajúcom koreni stromu, inokedy strácajúc rovnováhu pri behu z kopčeka dolu. „Nebojte sa, tu je to ohraničené, tu sa deckám nič nemôže stať, ani nikam neujdú. Maximálne odídu s nejakou odreninou. Ale kým sa budú ženiť či vydávať, prejde im to,“ povedal mi pri čapovaní kofoly s dobráckym úsmevom šéf ranču, pripomínajúci mi vzhľadom pána Hemingwaya. A Majo? Tomu na ranči tiež nič nechýbalo. Väčšinu detí poznal ešte zo škôlky alebo zo školy, a tak sa mohli (on najmä s Kubkom a Peťom) veselo klbčiť a naháňať. A my dospeláci sme zase mohli klábosiť, vymieňať si navzájom veselé autistické príhody a pomedzi to koštovať guláš a neskôr pečené kuriatko "od Hemingwaya“. Ešte dnes sa Majo pýtal na ranč a na zvieratká. Nad Modru sa určite čoskoro vrátime...