Spomienka na Kátlovskú z Kátloviec a ďalších pedagógov

V živote som preskákal veľa učiteľov, učiteliek, či profesorov a profesoriek. Na niektorých z nich som rokmi už zabudol. Na niektorých sa zabudnúť asi nedá. A to myslím v dobrom.Ako prvák som chodil do školy v rodnom Dolnom Dubovom. Keďže sme obec malá, rátajúca okolo 700 duší, škola bola typickou malotriedkou – v jednej triede sa učili prváci s tretiakmi, v druhej druháci so štvrtákmi. Na obidve triedy jeden učiteľ. Uznáte sami, že daný učiteľ musel mať nervy zo železa, aby zvládol dve triedy naraz.Nepamätám sa už na meno učiteľky v prvom ročníku. Na čo si pamätám, je moja obrovská túžba učiť sa nielen prvácke veci, ale aj tretiacke. Zdalo sa mi totiž, že prvácke učivo je malina, a tak som lúskal aj to tretiacke. Myslím, že aj vďaka pani učiteľke. Prvý dojem býva najdôležitejší. A to platí aj na školu...Od druhej triedy som, tak ako všetci školopovinní Dolnodubovčania, začal chodiť už do „veľkej“ základnej školy v päť kilometrov vzdialených Kátlovciach. Od druhého do štvrtého ročníka mi triednou učiteľkou bola vekom už staršia pani (presnejšie vtedy povinne súdružka) učiteľka Šurinová. Na prvý dojem pôsobila veľmi prísnym dojmom. Keď sa rozčúlene, s takou tenkou paličkou, prechádzala po triede, ani sme nedýchali. Ale nejak som si k nej ja napriek jej prísnemu výrazu tváre vždy vedel nájsť cestu.To však neplatilo o inej pani učiteľke, ktorá učiteľku Šurinovú občas zastupovala. Meno tej učiteľky som zabudol. Ale stále pamätám na náš (jej a môj) najvážnejší incident. Mali sme hodinu prvouky, v rámci ktorej sme išli trhať zelinu do školskej záhradky. A čo sa nestalo – mne sa podarilo vytrhnúť reďkovku.„Jožinko, slepý si či čo?“ pomaličky kládla slovo za slovom do otázky, jednou rukou ma šticujúc tak, že mi aj druhé ucho paralelne červenalo. „Poznámka do žiackej, to si píš. Aby si si raz a navždy zapamätal, čo je zelina a čo reďkovka,“ nevedela skončiť svoj komentár.Na základnej škole som mal jedného vtedy neobľúbeného učiteľa, ktorému som od štvrtého ročníka zjavne nesadol. V onom ročníku sa to prejavilo sólovou dvojkou z výtvarnej, a neskôr nočnými morami z každej výchovy, ktorá bola zahrnutá v rozvrhu hodín. Telesná výchova, výtvarná, pracovná. To boli moje najväčšie strašiaky.„Jožinko, teraz sa zabivakuj a nabudúcu hodinu to došplháš,“ okomentoval raz moje trápenie v disciplíne šplh. Samozrejme, všetci v triede sa dali do rehotu. A moje sebavedomie bolo zrazu ta-tam.Tento učiteľ ma vedel „potešiť“ aj na iných hodinách. Paradoxne teraz po rokoch si naňho spomínam ako na najlepšieho učiteľa. Pretože vtedy bol síce prísny a niekedy až dosť tvrdý, ale asi najviac nás naučil (napríklad mňa šplhať:-). Ďakujem, pán učiteľ.Ešte na jednu učiteľku na základnej si rád spomínam. Volala sa Kátlovská – a učila nás v Kátlovciach. Tá si vedela vybrať školu!Na školu prišla ako čerstvá absolventka. Bola riadna fešanda, asi všetci chalani v triede do nej boli platonicky zaľúbení. Učila nás fyziku a chémiu. Mala ma v podstate rada, ale napriek tomu raz mi dala guľu. Podľa mojej vtedajšej mienky nespravodlivo – za to, že som pomáhal druhým. Niektorí spolužiaci si zabudli napísať úlohu, a odo mňa ju cez prestávku odpisovali. Kátlovská bola v ten čas nielenže v Kátlovciach, ale „prepadla“ nás v triede a dôsledky boli tvrdé. Pre Bednára päťka.K obľúbeným učiteľom na základnej škole v Kátlovciach patril aj vtedajší riaditeľ Fukna. Spolu s rodinou býval v areáli školy – mne sa to veľmi páčilo, pretože mohol ísť do práce obrazne povedané aj v papučiach. Sníval som o tom, že keď budem veľký, aj ja to budem mať do roboty tak blízko.Fukna okrem riaditeľovania aj učil, prírodopis. „Ďerejde,“ takto po maďarsky nás zvykol volať k tabuli. Akože nech sa medzi rečou naučíme aj nejakú tú frázu z maďarčiny. Spomenuté „ďerejde“ však bolo pomerne ľahké odhadnúť. Doteraz spomínam, že Fukna vždy skúšal pekne po rade, to znamená, že ak nemali všetci v triede napríklad dve známky z prírodopisu zo skúšania pred tabuľou, tak nikto „nemohol“ byť vyvolaný tretíkrát.Raz som mu trošku skomolil meno. Robil som predsedu skupinovej rady v Pionierskej organizácii Mirka Nešpora pri ZŠ v Kátlovciach (tuším tak sa to volalo). Raz sme mali celoškolský zjazd (tak sa to tuším nevolalo, ale čo už:-), a ja ako „šéf“ som išiel vítať vedenie školy na čele s riaditeľom... „A vítam medzi nami aj riaditeľa školy Miriama Fuknu...“ Faux paus ako vyšité. Chýbal mi hovorca:-)…Na gymnáziu Jána Hollého v Trnave sme už učiteľov neoslovovali súdružka učiteľka/súdruh učiteľ, ale súdružka profesorka/súdruh profesor. Aj tam teda boli (v dobrom) riadne typy profesorov. Toť nedávno som si na nich spomenul, keď som pracovne zavítal na nový trnavský gympel, ktorému teraz šéfuje môj bývalý fyzikár Vanek. Na fyziku mám stále spomienky, najmä na prvú fyzikárku pani Princovú. Na fyzike som bol poctivý dvojkár, žiadny Einstein. Vždy som si to musel oddrieť. Pamätám na jedno skúšanie u Princovej – potím sa pred tabuľou, a zrazu...tma. Nielen v mojom mozgu, ale aj v triede. Súbežne tma na dvakrát. Zostal som ticho. „No čo je, Bednár?“ pýta sa Princová. „On je na elektrinu!“ ozvalo sa z pléna spolužiakov.Zmysel pre humor mala aj naša profesorka chémie (meno si už nepamätám). Na chémii veľmi často napomínala spolužiaka Tibora Rapanta...“Tibor, prosím Vás, okamžite sa prestaňte hrať s uhlíkom!“ Alebo s Uhlíkom? Písané s veľkým U, uhlík bol náš spolužiak. Tibor preto vždy oprávnene protestoval, prečo sa na chémii nemôže hrať s Uhlíkom.A v takýchto spomienkach by sa dalo pokračovať do nekonečna...Roky ubehli ako voda, na školy už len spomínam/e. Najviac nám v pamäti asi zostali tí prísnejší učitelia či profesori. Tí, ktorí v krajnom prípade neváhali neposlušného žiaka či študenta aj vyzauškovať. V tomto smere som šokovaný zo stavu v školstve v súčasnosti. „To je strašné, decká sú čoraz drzejšie. A aby si sa ho bála aj udrieť, keď prekročí pomyselnú hranicu? Prednedávnom ma strašne nahneval žiak v triede, provokoval, mal neslušné poznámky na mňa. Vytiahla som si ho von z triedy a dala mu facku, zaslúžil si. A vieš čo on na to? Pani učiteľka, to ste nemali! Poviem to otcovi a on si to s Vami vybaví!“ prezradila mi jednu školskú skúsenosť kamarátka – učiteľka na druhom stupni základnej školy. Dobré žieňa, ktoré ak muselo dať žiakovi facku, muselo byť veru dobre vyštengrované...Ale ten „dotknutý“ chlapec sa chcel sťažovať otcovi. A vraj ten otec do školy aj prišiel a ho (fagana) obhajoval. Ako zlá z celého vyšla učiteľka...Rozmýšľam asi, ako by to dopadlo, ak by som takto od učiteľky dostal ja. Môj otec by sa do incidentu určite tiež zamontoval. Ale inak. Doma by mi ešte naložil navrch, aby som sa naučil, čo sa smie. A učiteľku by povzbudil, aby sa so mnou ak budem aj naďalej neposlúchať nemaznala.Rovnako ako môj otec by som konal aj ja...