Stratené obrazy starej dediny

1. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia sa žilo akosi pomalšie. Dospelí iba nepracovali, ale mali oveľa viac času na rodinu. Na výchovu svojich detí. Na ich vzdelávanie. Ten životný kolotoč sa krútil akosi pomalšie.2. Rodiny držali trošku viac pokope. V televízii na dvoch programoch nebolo zväčša čo pozerať, rovnako ani v rozhlase čo počúvať. V rodine tak zostávalo viac času na vzájomné rozhovory jej členov, na hranie spoločenských hier. Ale aj na čítanie kníh.3. Medzi rodinnými príslušníkmi boli úprimnejšie a pokojnejšie vzťahy. Rodina sa nestretávala len na svadbách a na pohreboch, ale aj počas kresťanských sviatkov. Či na oslavu menín a narodenín. Boli to stretnutia veselé, nielen pri vínku, ale často aj pri speve. Či v prípade chlapov pri „halierovom“ mariáši. Ľudia sa nezvykli tak ponáhľať ako v týchto časoch.4. Rodina a manželstvo boli sväté, a to doslova. A ak aj žili v tom čase napríklad v našej dedine rozvedené dvojice, tak maximálne jedna – dve. Tu si samozrejme nerobím ilúzie, nevera a rozchody/rozvody existujú od nepamäti, takže existovali vtedy a existujú aj teraz. Mám ale pocit, že sa ľudia „vtedy“ nerozchádzali „len tak“, skôr sa snažili prípadné krízy prekonávať, snažili sa vzťahy budovať, možno v tom boli trpezlivejší. Možno sa viac snažili dostáť svojho manželského sľubu. 5. V sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch minulého storočia zomierali na infarkt väčšinou ľudia starší, nie štyridsiatnici či dokonca tridsiatnici alebo nebodaj aj dvadsiatnici. Rakovina, majúc aj svoj genetický základ, tak tá kosila bez ohľadu na vek. Ale v našej dedine a okolí som nepoznal nikoho, koho by srdce zradilo v mladom veku.6. Na cestách bolo veľmi málo áut, cez našu dedinu prešlo priemerne ledva jedno auto za desať- pätnásť minút, takže sme na hradskej v pohode mohli hrať tenis. Netrpelo tak ako teraz životné prostredie, na cestách bolo bezpečnejšie. Ani dopravné zápchy neboli. Malo to len jednu nevýhodu. Ťažšie sa stopovalo (raz som takto, keďže vynechal autobus, počas stopovania do Trnavy na Ľudovú školu umenia musel využiť ponuku pohrebnej služby, ktorá mi zastavila).7. V sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch minulého storočia sa ešte relatívne pravidelne, aj z hľadiska povahy počasia, striedali ročné obdobia. Takže aj zima v nízko položenej mojej rodnej dedine bývala tuhá, viac na snehu ako na blate. A ak zafúkalo, aj tri dni sme bývali odrezaní od sveta. 8. Napriek tomu, že spomenuté obdobie bolo poznačené vládou komunistov a socializmom, v našej dedine chodili takmer všetci do kostola. Určite, neboli všetci aj rovnako hlboko veriaci. Ale kostol býval plný na prasknutie. Nielen na Vianoce či na Veľkú noc. Ale aj v každú nedeľu, či na Prvý piatok. A napríklad aj počas raňajších rorátnych svätých omší (pred Vianocami).Aby nevznikol mylný dojem. Tie roky dospelí a starší ľudia vo väčšine prípadov určite nevnímali ako slobodné. Ani ako demokratické. Ani ako roky podpory náboženských či iných slobôd. Ani ja ich nevnímam ako slobodné. Určite to teda nebol ideálny svet. Ale taký nežijeme ani teraz. Na druhej strane však moji rodáci dobre vnímali (viacerí aj na vlastnej koži) všetky turbulencie, ktoré sa aj v politike či na území Slovensko udiali od začiatku 20. storočia, a vedeli, že ani po prípadnej ďalšej zmene režimu nepríde raj na zemi a nezačnú pečené holuby padať do úst samé. V tomto boli skôr pesimistickí, často hovorili, že „ak sa aj páni tam hore zmenia, pre obyčajných ľudí to v bežnom živote nič významnejšie znamenať nebude“. Často hovorili, že či Pavol alebo Šavol, všetko jedno. Avšak možno aj preto ako občania jednej malej dediny držali trošku viac spolu, ako je zvykom v dnešnej dobe. A tak si ten „svoj“ dedinský režim upravili na svoj obraz. Obraz, ktorý už zapadol prachom. Ale nezabúdam naňho. V tom obraze vidím aj sám seba...