Šup-šup malý žiačik...

Istým spôsobom vojna (najmä čo sa týka skoršieho vstávania – Mareka sme zatiaľ z postele doslova takmer zoškrabávali) sa začala nielen pre Maja, ale aj pre celú rodinu. Keďže bývame v Šamoríne, musíme Mareka do školy voziť. Keďže je polovička na materskej a ja som pracovne dosť rozlietaný a na cestách, to vozenie zo Šamorína do Petržalky (a samozrejme späť) s manželkou obrazne povedané lepíme deň za dňom, vždy podľa situácie. Ale dá sa to v pohode. Ono keď si pomyslím, že nám problémy nerobilo vodiť (vtedy každé Božie ráno vlakom) Mareka do integrovanej školy na Iľjušinovej ulici v Petržalke dlhé roky až z Trnavy, Šamorín je čoby kameňom dohodil. Jednoducho ťažká pohoda...Po prvých troch dňoch už môžeme povedať, že si naše Mača (tak ho familiárne voláme:-) pomaly zvyká. Prvý deň mal síce slzičky v očiach a pýtal sa, kedy prídeme. Ale aj z tých sĺz sme sa tešili. Pretože ukázal city, naznačil, že mu nie je jedno, či s ním sme alebo nie. A to nebýva u autistov bežné.Druhý a tretí deň už prebiehali lepšie. Marek sa tešil na počítač, na dvoch spolužiakov, na pani učiteľky. A napríklad aj na vodnú posteľ. „Taťo, keď sa vyspinkám, pôjdem do školy, nie do škôlky. Že?“ spýtal sa ma v stredu večer. Dlho sme tápali (a stále trošku tápeme), čo s Marekom ďalej. V júli bude mať už sedem rokov, a v škôlke (klasickej, nie špeciálnej) vidíme, že ho to už nebaví. Že potrebuje nové stimuly. Napriek tomu, že kvôli autizmu v niektorých činnostiach za rovesníkmi zaostáva.V tejto fáze sme sa teda rozhodli začať s pomalou adaptáciou na školské prostredie. Od septembra by v adaptácii mal pokračovať v nultom ročníku. Naším cieľom (v spolupráci s odborníkmi) je najmä utlmiť nadmernú hyperaktivitu, zafixovať na čo najväčšie časové úseky Marekovu pozornosť a pomaly ho vtiahnuť do procesu učenia. Šikovný a aj múdry je, s počítačom či s jazykmi mu to ide celkom dobre.Ak by všetko išlo dobre, od septembra 2007 by sme chceli nastúpiť do prvej triedy. Minimálne v špeciálnej škole. Ale možno aj v škole „normálnej“. Bol by to síce menší zázrak, ale zázraky sa dejú. Najmä vtedy, ak v ne veríme a najmä im aspoň trošku pomôžeme. A Marek na to má.