V Amerike nezabíjal autista...

Ako príklad uvediem Hospodárske noviny. Nemierim ani tak na redakčný popis (skratkou „red“ bol krátky text označený) tzv. Aspergerovho syndrómu, ktorý čitateľovi priblížili ako „stav, kedy je pacient ponorený do svojho vlastného sveta. Na rozdiel od bežných ľudí dokáže síce komunikovať s okolím, chýba mu však akékoľvek pochopenie ostatných ľudí.“ Hoc aj spomenuté slová môžu v autizme nezorientovaných ľuďoch evokovať myšlienky o tom, čo za nebezpečenstvo môže spoločnosti hroziť od ťažších autistov, keď už Asperberg bol schopný tak ohavného činu. Viac ma však, v negatívnom slova zmysle, zaujal rozhovor s českým expertom Petrom Bobom z americkej Chicago School of Professional Psychology. Ten sa v ňom o. i. vyjadril nasledovne: „Aspergerov syndróm je jedna z foriem autistického správania s typickou poruchou empatie. Znamená to, že človek nemá pochopenie pre to, čo druhí ľudia okolo neho cítia a ako veci prežívajú. Takýto človek je vo svojom živote veľmi sám, pretože spoluprežívanie s druhými ľuďmi k nemu dolieha len z diaľky. Vidí v ľuďoch skôr objekty, ktoré potvrdzujú alebo odopierajú jeho priania a túžby. V prípade Adama Lanzu je však táto choroba len hypotézou a pravdepodobne kvôli tomu ani nebol liečený. Zrejme je tak porucha cítiť s druhými a pocit nezmyselnosti vlastného života príčinou tragédie.“To čo je toto za „experta“? Polemizovať sa dá takmer s každou vetou z jeho vyjadrenia. Takto bohorovne zovšeobecňovať, že Asperger nemá pochopenie pre druhých ľudí? Videl už živého Aspergera a takisto živého „klasického“ autistu pán expert? Ak by videl, pochopil by, že nie že dvadsať rovnakých Aspergerov nenájde. On nenájde ani dvoch rovnakých Aspergerov! A takisto ani dvoch rovnakých bežných autistov! Náš Majo nie je Asperger, a by som ho urazil, ak by som povedal, že nie je empatický. Keď vidí niekoho plakať, hneď ho chce objímať a utešovať. Čo iné to je, ak nie empatia a vciťovanie sa do pocitov druhých?Že Asperger je vo svojom živote veľmi sám? Každý Asperger? A ktorý človek sa aspoň niekedy necíti vo svojom živote „veľmi sám“? Ak by sme zobrali spomenutú logiku, že je každý Asperger vo svojom živote veľmi sám, čo potom bežný autista s povedzme Kannerovým syndrómom? Ten je iba studeným objektom bez akéhokoľvek prežívania? Ale veď to je hlúposť!Najčarovnejšie (v negatívnom slova zmysle) však vyznieva záver, že v prípade Lanzu (autistu) bola práve porucha cítiť s druhými a pocit nezmyselnosti vlastného života príčinou tragédie. Pričom spochybňuje, či vôbec nejaký autizmus mal („v prípade Adama Lanzu je však táto choroba len hypotézou...?). Porucha cítiť a nezmyselnosť života – nie je toto skôr diagnóza charakteristická pre desaťtisíce ľudí tejto doby, typickej tlakom na výkon, na úspech, na to, skôr niečo „mať“, ako niekým „byť“ a v ktorej sa „stratený“ môže cítiť každý z nás? Znamená to, že sme každý potenciálnym autistom? Určite nie. Tak ako určite nie je každý autista potenciálnym zabijakom. V živote sú pre naše chovanie určujúce skôr vplyvy rodinnej výchovy a lásky, ktorú sme v živote dostali, ako inakosť, ktorou sa možno vyznačujeme.V Amerike zabíjal vrah, nie autista...