Úprimne poviem, do školy som sa prvého septembra celkom tešil. Aj keď som prvé dni ráno, keď som sa ocinkom v škole lúčil, mával v očiach aj slzičky. „Taťo, mám Ťa moc rád,“ povedal som mu vždy pri rozlúčke. Viem, že sa tak patrí tatinkovi povedať. Možno navonok necítim to, čo ostatní. Ale srdiečko v mojom vnútri je rovnako veľké. A keď sa s taťom lúčim (niekedy, teraz už neplačem), padajú mi z očí slzy veľké ako hrach. V škole ma učí pani učiteľka Katka. Keďže pamäť mám dobrú, za tých pár dní som už po mene spoznal aj ďalšie pani učiteľky. Vždy, keď idem po chodbe, ich pozdravím. A ony sa vždy trošku čudujú, že si pamätám ich mená. Ja si však aj iné veci pamätám. Podľa rodičov viem, ktoré dieťa ráno prichádza do školy (prípadne poobede odchádza). Ešte z mája som si tiež pamätal pani psychologičku Majku, ktorá sa so mnou vtedy rozprávala a dávala mi úlohy. Jednoducho viem, že sa patrí ľudí zdraviť. Najmä tých, ktorých poznáte.V triede sme traja žiaci. Sebka som spoznal už predtým, videli sme sa raz alebo dva razy ešte v Trnave. Napriek tomu, že ma občas bije (ja sa však nenechám a zvyknem mu vrátiť), sme veľkí kamaráti. Inak baví ma v triede veľa pracovať. Už poznám písmenká, poznám číslice. Teraz začíname s počtami. Občas ma aj doma ocino skúša, že jedna a jedna a podobne. Keď chcem, odpoviem. Len ma nemôže nútiť. Ale počty mi myslím pôjdu.Takisto aj čítanie, už sa teším, keď sa budem učiť čítať spájať písmenká. Tatino a mamina sa síce trochu boja, že sa naučím čítať rýchlo, ale že nebudem všetkému rozumieť. Rozumiem ich obavám. Ja však čítať už chcem, doma na mňa čaká veľa knižiek.Dnes ráno som taťovi v aute povedal vetu, ktorú mu hovorím s obmenami každé ráno počas týždňa: „Taťo, dnes je utorok. A po utorku bude zajtra streda. Potom bude štvrtok. Po štvrtku piatok. A po piatku sobota a nedeľa, víkend, nejdeme do školy a budú prázdniny!!!“ Prikývol že áno. Aj on sa vždy teší na víkendové „prázdniny“ od práce. Vtedy sme spolu celý deň, blbneme a je nám fajn. Lepšie ako v škole. Pre mňa je preto každý víkend prázdninami, na ktoré sa veľmi teším.
Z denníka prváčika: „Snívam o prázdninách!“
Tak už tretí týždeň chodí Majko do školy. Áno, ja chodím do školy. S tatom. Presnejšie –on nechodí, on ma do školy každé ráno iba vozí. Na autíčku. Trvá nám to vždy veľmi dlho, ale aspoň môžem sledovať, čo sa deje za oknom auta. A tlačiť na taťa, aby predbiehal. On ale veľa nepredbieha, lebo oproti chodia autá. A keď je červená, stojí. Po červenej ide vždy oranžová a po nej zelená. Keď aj vtedy stále stojíme, taťo sa hnevá a hovorí takú smiešnu vetu: „Čo stojíš, šak je zelená!“ Ja si ju potom vždy prerozprávam ako v rozprávke: Čo stojíš, šak je zelená!“ povedal oco.