Žijem v Šamoríne a je mi dobre II.

Zhruba pred dvoma týždňami nám prišiel miestny slovenský farár v Šamoríne posvätiť byt. Následne zostal chvíľku na káve, trošku sme sa porozprávali. Na pretras prišla aj otázka spolužitia Slovákov a slovenských Maďarov v Šamoríne. Mladý farár, inak už v tomto veku scestovaný zo zahraničia, odpovedal s veľkým porozumením. A v tom duchu, v akom sa vyjadrilo už niekoľko rozumných ľudí na Slovensku. „Najdramatickejšie situáciu na juhu vnímajú práve tí ľudia, ktorí tu nežijú. Ja nemôžem povedať jedno krivé slovo ani na Maďarov, ani na Slovákov v Šamoríne. Podčiarkujem, že neviem po maďarsky ani slovo. Ale ešte sa mi nestalo, že by som sa nedohovoril. A o srdečnosti a pohostinnosti všetkých tunajších ľudí ani nebudem hovoriť,“ poznamenal medzi dúškami kávy.Podobný názor som začul aj od jedného kamaráta zo Žiliny. „Tak Ti poviem, zaparkuj s takou špz-kou radšej na strážené parkovisko,“ začal tiež trošku akoby vtipnú kašu na raňajky pojedol, ale hneď vážnejšie dodal: „Ja nemôžem ani slovo povedať na tých slovenských Maďarov, ktorých poznám. Podnikal som aj na juhu Slovenska, mám tam veľa priateľov. A tak pohostinných ľudí som tuším inde na Slovensku nestretol,“ dodal.Náš Marek v Šamoríne chodí do slovensko – maďarskej škôlky (tzv. normálnej, aj keď teda máme autistické rysy). To, že už po niekoľkých mesiacoch riadne chytá maďarčinu, spomínať nechcem. Ak stále platí okrídlené „koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom“, je to len dobre. Už aj starí otcovia (obidvaja skalopevní Slováci – národovci – tak v Dubovom, ako aj v Domaniži) sa pri Marekových „Mičinás“?, „nem“ či „sia“ iba usmievajú. Tu ma však zaujala skúsenosť, že maďarskí rodičia dosť často dávajú svoje deti v škôlkách do slovenských tried. A ich postoj je myslím celkom logický. „Doma rozprávame väčšinou po maďarsky, a tak ho dám do slovenskej triedy v škôlke, aby medzi rovesníkmi chytal slovenčinu,“ znie väčšinou argument.Ja zatiaľ maďarsky neviem, ale niekedy si veci aspoň domyslím z kontextu. Ako toť počas poslednej snehovej nádielky v Šamoríne, v centre pri parku nemohla kolesami svojho auta zabrať v snehovej koľaji jedna sympatická vodička. Práve som išiel okolo po chodníku. Dáma otvorila okno a po maďarsky smerom ku mne niečo zakričala. „Po maďarsky síce neviem, ale asi chcete potlačiť, hej?“ spýtal som sa s úsmevom.„Áno, pomôžte mi prosím,“ promptne prešla aj ona do slovenčiny a tiež do úsmevu. Na maďarsky hovoriacich spoluobčanoch – Šamorínčanoch sa mi páči ešte jedna vec. Oni, keď sa medzi sebou rozprávajú po maďarsky, tak občas zvyknú (a je to veľmi zlaté) použiť slovenské slovo. Na daňovom úrade som bol svedkom, ako sa tak do maďarského dialógu priplietli „fakturačné údaje“ (že by na tento výraz nebol maďarský ekvivalent?). A raz na pumpe si pán pumpár pomedzi maďarčinu tak od pľúc zaklial po slovensky, že aj rýdzi Slovák by sa mohol zahanbiť...Môžem povedať, že po 9 mesiacoch sa už v Šamoríne cítim ako doma. Pôvod ľudí s tým však nemá nič spoločné. Ale to, akí tí ľudia sú v skutočnosti, v normálnom živote. A Šamorínčania sú super!