Životné šťastie je otázkou priorít

Nuž, ten svet aj okúsili. Aj vo vojne. Ale aj v Amerike. Avšak aj „vo veľkom svete“ zistili, že šťastie nie je uložené v dolároch. Dedkova lopota v baniach niekde v Pennsylványi síce poskytla starým rodičom určitý obnos na zlepšenie životných podmienok (mali ako jedni z prvých v dedine televízor), ale za akú cenu? Nalomené zdravie nemôžu vyrovnať žiadne peniaze. Aj my stojíme každý deň pred dilemou. Čo má v našom živote takú cenu, aby sme tomu obetovali náš čas? Vzťahy? Zdravie? Aké priority a najmä ako si stanoviť, aby sme uspokojili naše ambície (ktoré sú samozrejme v živote človeka normálne a zdravé)?Priority si človek vo svojej hierarchii hodnôt postupne prehadzuje. Zdravie je navrchu pravdepodobne u každého z nás (respektíve malo by byť). Bez zdravia je to o ničom...Na ďalších miestach nasledujú asi základné potreby známe z Maslowovej pyramídy. Potrebujeme mať čo jesť a piť, mať kde hlavu skloniť... Aj ďalšie priority sú známe z Maslowovej pyramídy. Keďže však už tvoria istú nepovinnú nadstavbu, s pribúdajúcim vekom a skúsenosťami sa mení ich dôležitosť v našom ponímaní. Láska, pracovné úspechy, uznanie v rodine a v kruhu priateľov.Otázkou priority je však aj určenie, kedy má človek dosť. Za čím sa ešte oplatí pachtiť? „Svetská sláva, poľná tráva,“ vyvracali už pred rokmi argument o dôležitosti slávy a uznania v spoločnosti naši predkovia. „“Čím viac zarobím, tým viac miniem, je to neustály kolotoč,“ obhajujú svoje šialené tempo mnohí z nás.Počas pôsobenia v Prahe v zahraničnej reklamnej sieti som zažil niečo podobné. Štandardom bolo pred všetkých pracovať do 9-10h večer. Ak som odchádzal (čo som aj odchádzal:-) okolo siedmej, cítil som na sebe vyčítavé pohľady kolegov, prepichujúce ma pohľadom otázkou „Kam ten nešťastník ide tak skoro?“ To bolo niečo neuveriteľné, to tempo. Ale aj jeho výsledok bol alarmujúci. Rozpadnuté alebo neexistujúce vzťahy dovolím si tvrdiť že u väčšiny ľudí v agentúre, neurózy, zdravotné problémy. A veľká fluktuácia. Spôsobená vo veľkej miere prehodením priorít u bývalých zamestnancov po agentúrnej skúsenosti. „Radšej zoberiem niečo kľudnejšie, za 20% menší plat. Chcem aj žiť,“ tak znel argument mnohých. To bolo pred 5 rokmi...Myslím, že aj na Slovensku sa v tomto smere situácia oproti porevolučnému hektickému obdobiu celých 90-tich rokov pomaly mení. Aj u nás už v reklamnej brandži, ktorá mi je najbližšia, poznám príklady kamarátov, ktorí sa vykašľali na nocovanie v agentúrach, radšej sa pobrali (ak si ich aj nezaložili) do menších agentúr, v ktorých si tempo určujú sami. „Jožino, musel som odísť. Po rozpadnutí prvého vzťahu si chcem udržať rodinku, čakáme bábätko – a ja mám nocovať v agentúre? Nie, stačí. Nechcem, aby ma kleplo niekde. Ak by sa mi niečo stalo, ani pes po mne neštekne. Keď si sám nedám na seba pozor, nikto to za mňa nespraví,“ povedal jeden kamarát. Život je otázkou priorít. Ako si ich človek usporiada, záleží len na ňom. Nie je však priorita ako priorita. Len vybrané priority nesú ozajstné hodnoty. Len niektoré priority pomôžu človek vyorať brázdu, ktorá pretrvá...