Zo zážitkov operného diváka...

Na operu chodím častejšie (asi dvakrát za sezónu:-) preto, lebo môj švagor je sólistom Opery Slovenského národného divadla. Niekoľkokrát za sezónu sa tak v javisku zjaví časť jeho rodiny, aby si vychutnala atmosféru a pokročila vo vnímaní operných diel. V minulej sezóne som takto Paľa zhliadol v opere Don Giovanni a v Nápoji lásky.Prvé, čo ma v opere každý krát prekvapí a vždy o tom ešte týždeň v rámci osvety rozprávam známym, sú titulky. Titulky bežiace na obrazovke nainštalovanej nad javiskom, ktoré aj operného diváka – laika (napríklad mňa:-) oboznamujú s tým, čo sa deje na javisku. Samozrejme, človek sa potom miestami v opere cíti ako na tenise (len s tým rozdielom, že kým na tenise oči pozerajú raz vpravo a raz vľavo, na opere raz na javisko a raz nad javisko) a nestačí sledovať poriadne ani titulky, ani dej. „Musíme na každé predstavenie prísť dvakrát. Prvýkrát dej vsaješ čítaním titulkov, a druhýkrát si ho už vychutnáš na javisku,“ našla na môj problém recept manželka...Dona Giovanniho sme sledovali spolu s polovičkou z lóže umiestnenej celkom vpravo, takmer už nad javiskom. Mal som tak dobrý výhľad nielen na scénu, ale aj na hudobníkov schovaných v zákulisí pod javiskom. A neviem, či som viac nesledoval ich ako Giovanniho. Mám pocit že áno. Ale veď Dona Giovanniho som už aj tak poznal ako sukničkára:-)...Tí hudobníci stáli (obrazne povedané, inak väčšinou sedeli) za to. Zaujali ma pri nich najmä lampičky, ktoré mal každý pri svojej partitúre. Keďže pod javiskom je tma, svietiť si na noty potreboval každý. Rozmýšľal som však, čo by sa stalo, keby niektorému lampička „odišla“. Musel by asi hrať spamäti:-).Z hudobníkov sa mi najviac páčil (z hudobnej stránky:-) hráč na činely. Viem si predstaviť, že ten jeho džob by som mohol robiť aj ja. Zobral by som si na každé predstavenie so sebou jednu – dve knihy, aby bolo čo robiť:-). Totiž tresknúť tri – štyri razy počas predstavenia na činely, to nie je nič ťažké (aspoň sa to tak z lóže zdalo:-). Čudoval som sa, že „fešák“ činelista tam nezadriemal:-)...V druhej lóže sedel starší pár, pričom pán z neho sedel bližšie ku mne. Už v prvej časti deja som si jasne všímal, že keď zíva on, tak aj ja, a naopak. Neskôr mu občas začala hlava padať zo strany na stranu – jasný znak „šlofíka“... V druhej časti predstavenia som si dovolil ho jemne prebudiť. „Where are you from?“ zašepkal tak, že všetci diváci pod nami otočili hlavy smerom nahor. Po stíšení „zvuku šepkania“ sme sa dali do reči. Starý pán s pani manželkou boli americkí turisti, ktorých vietor zavial až k nám do Bratislavy. A keďže pani manželke sa zachcelo opery, kolega divák súhlasil a prišiel si s ňou zdriemnuť:-)... Z opery Don Giovanni sa mi po muzikantoch a kolegovi divákovi páčila ešte prestávka medzi prvým a druhým dejstvom, vyplnená občerstvením. Pravda, občerstvením pre toho, kto vystál rad taký dlhý, že som mal pocit, že niektorí ľudia v ňom stáli už od rána a nejaký Don Giovanni ich vôbec nezaujímal.„Ako sa Vám páčilo?“ spýtal sa ma švagor po predstavení. Za mňa odpovedal môj operný hovorca – moja manželka:-)... „Bolo to skvelé, po speváckej, i hereckej stránke,“ odpovedala. Ja som len súhlasne prikyvoval. Viem, že Paľo vie spievať a že je skvelý aj po hereckej stránke. A viac som prezradiť nechcel:-)...Iná káva (doslova aj obrazne) bola na druhom našom minulosezónnom predstavení, Nápoji lásky od Donizettiho. Tak tohto pána aj s nápojom môžem... Už dlhšie som úryvky z tejto opery poznal, a švagrovi ich spomínal – v tom zmysle, že práve Nápoj lásky je tá pravé operné orechové pre mňa. „Vieš, hrajú tam také pekné pesničky,“ spomenul som vždy pri našom stretnutí, na čo sa švagor vždy na oplátku rozosmial. Moje očakávania sa naplnili aj v reáli. Nápoj lásky je opera plná pekných melódií, celkom srandovná a čo je dôležité, vôbec nie dlhá. Zdriemol som si (aj to len nakrátko) počas nej iba raz:-)...Po Nápoji lásky som sa už aj ja cítil kompetentný prispieť názorom do rodinnej debaty, ako sme vnímali operné predstavenie. „Boli tam naozaj pekné pesničky. A sranda,:-)“ glosoval som s úsmevom. Môj názor do diskusie aj tak však ocenil maximálne ocino. Ženská časť rodiny (Manželka, sestra, mamina) sa na mňa pozrela štýlom: „A to viac k veci k tej opere nevieš povedať“? Operne som teda stále nepresvedčil:-):..Na Nápoj lásky sa chystám aj v budúcej sezóne. Kvôli titulkom. Tak som sa totiž zahĺbil do tých pesničiek, že som z titulkov neprečítal ani slovo. Ono na tie pekné pesničky:-) a srandu, ktorá človeku v javisku nedovolí zaspať (na dlhšie:-), sa prísť oplatí aj druhýkrát. A po repete už možno odbornejšie zameraným komentárom na margo tohto predstavenia ohúrim aj nežnú, operne vzdelanejšiu časť našej rodiny:-)...