Samozrejme, aj ja som patril k tým mužom – futbalovým priaznivcom, ktorý v optimálnom prípade dúfajú, že sa ich syn začne s loptou maznať okolo 4-5 rokov, že v tom veku začne aj vnímať futbalové dianie a ako osemročný už bude naplno hrávať za nejaké žiacke mužstvo. Optimálny prípad je však jedna vec, realita druhá. Nám autizmus trošku zmenil plány aj čo sa futbalu týka. Snažil som sa síce už od Majkových troch – štyroch rokov mu loptu občas podsunúť, kopať si s ním, či mu ju hádzať. Bez úspechu. Marek o loptu, ani o naháňanie sa za ňou záujem nejavil. Aspoň doteraz. A takisto ani o pozeranie futbalových zápasov v televízii.Na futbalový zápas som ho skôr nevzal aj z toho dôvodu, že Marekovi vždy vadilo hlučné prostredie, krik, búrlivá atmosféra. Pred hlukom si väčšinou zvykol zapchávať uši a utiekať sa do svojho sveta. Včera sme to však riskli. A Majko sa na futbal tešil už od rána. Aj keď trošku svojsky, akoby nad futbal kládol Dunaj.„Taťo, pôjdeme na futbal ponad Dunaj?“Rozhodol som sa kvôli eliminácii už spomenutého, očakávaného hluku, že lístky kúpim na tribúnu. „Veď tvrdé jadrá fanúšikov skôr stávajú, a to alebo za bránkami, alebo v rohoch tribún,“ hovoril som si v duchu. Mýlil som sa, na Tehelnom poli čera napochodovali ultras priamo pod nás na tribúnu!!!Majo to však prvú polovicu polčasu zvládal úplne bravúrne. Skandoval „Slovan, Slovan!“, dával sa hladkať, či ma prípadne skúšal svoje typické – „tati, es ako Slovan? Nie, s ako Slovan!“ Chvalabohu, slovanistickí fanúšikovia u Majka nezabodovali žiadnym z vulgárnych popevkov (a že ich bolo požehnane!), ale s úryvkom z ľudovej pesničky „Moja mama niečo má, niečo má, schovala to do sena, do sena...“. Nechápem síce, prečo ju majú zaradenú do svojho repertoáru. Ale Majko si ju s nimi opakovane zaspieval, vždy z plného hrdla a s úsmevom.V druhej polovici úvodného dejstva už ale Majkovi začal stupňujúci sa hluk okolo neho vadiť. „Tati, chcem ísť na záchod, kde je tu WC?“ pýta sa ma asi po polhodine hry.„Majko, cikal si pred polčasom. Naozaj sa Ti chce?“ pokúšam sa ho prehovoriť.„Áno, chce,“ a ani na mňa nečaká a začína sa predierať smerom k východu. Idem za ním, čo mi iné zostáva.Po návrate z WC si sadáme hneď na krajné sedadlá. Marek si aj tak čoraz častejšie zapcháva uši, po piatich minútach chce ísť opäť na záchod. Po mojom dohovorení zostáva na sedačke. V závere polčasu opäť ožíva, to vtedy, keď fanúšikovia stoja čelom k tribúne a do nemoty opakujú jeden zo slušnejších popevkov, niečo o tom, že ako sú happy, že sú fanúšikovia Slovana. Marekovi sa verzia asi po piatom opakovaní začína strašne páčiť a prepuká do hurónskeho smiechu. K tomu sa chvíľkami nakláňa k fanúšikovi, ktorý je v jasnom tranze, a poklepkáva ho po ramene. Hvizd rozhodcu je pre nás oboch vyslobodením, kofolka a klobáska veľkým osviežením.Po prestávke si sadáme radšej na protiľahlú tribúnu, čo sa už po pár minútach ukazuje byť krok správnym smerom. Mareka veľmi bavia rotujúce reklamy pod „našou“ tribúnou z prvého polčasu. Takisto nadšeným pokrikom oceňuje bengálske ohne, ktoré slovanistickí fanúšikovia zapaľujú desať minút pred koncom. Chlapov okolo nás síce na chvíľku metie pokrikom „Zvolen, Zvolen!“, ale po upozornení Majko už skanduje správne „Slovan, Slovan!“ a chlapi okolo nemajú žiadnu pochybnosť, či sú na správnom zápase. Ja síce fandím (potichu) Nitre, ale Marekove povzbudzovanie mi nerobí žiaden problém.V závere druhého polčasu už Marekovi opäť dochádzajú sily, a s každým písknutím rozhodcu sa ma pýta, či je už koniec a či ideme domov. Po tom, ako mu zakaždým odpovedám, že ešte chvíľku, tlieska a skanduje smerom k hráčom: „Vydržte!“Všetko sme nakoniec zvládli v pohode. Nitra síce prvýkrát v práve prebiehajúcom ročníku futbalovej ligy prehrala, ale to pre mňa nebolo v tento večer to najdôležitejšie. Majko bol ten, kto obstál v jednom zo svojich ďalších veľkých zápasov. Futbalovou hantýrkou povedané, ukázal, že má na to sa stále zlepšovať. Ani v jeho ďalších zápasoch pritom nikdy nepôjde o to, aby silou mocou víťazil. Ale aby obstál a bol šťastný. Chlapec má v tomto smere ešte netušené rezervy.
Autistické dieťa na futbalovom zápase
Marek včera večer zaspal len s veľkými ťažkosťami. Plný vzrušujúcich zážitkov, najmä zo svojej premiérovej návštevy futbalového zápasu. Zobral som ho na ligu, Slovan – Nitra. Samotný futbalový príbeh odvíjajúci sa na futbalovom trávniku ho príliš nechytil, atmosféra a všetko okolo zápasu však áno. Som naňho hrdý, že vydržal celých 90 minút.