Kľačanie na kolene a vrtenie zadkom

Športovej streľbe som sa venoval v prvej triede na gymnáziu. K zbraniam som sa dostal čisto náhodou. Pamätám si na to akoby to bolo dnes, v športovej hale Slávia Trnava sme mali hodinu telocviku. Naraz ju (možno plánovane po dohode s profesorom, neviem) prerušila návšteva. Vraj hľadajú talenty na streľbu. „Budete sa pred nami prechádzať hore – dolu, po jednom,“ dostali sme jednoduchý príkaz. Že by talent stál a padal na prechádzaní? Poslúchli sme. Neviem, čo daní vážne sa tváriaci ľudia hodnotili. Nakoniec však do oddielu vybrali 4 ľudí, vrátane mňa.Stal sa zo mňa „vážny“ strelec. Strieľal som všade, nielen na tréningoch, ale aj u rodičov či u babky v záhrade. Strieľal som si v tom čase doslova z každého...Zo začiatku sa mi darilo tak, že som mal pocit, že streľba je najľahší šport na svete. „Paráda, na prvýkrát nastrieľaných na stojáka 180 z 200!“ komentoval moje prvé preteky v streľbe zo vzduchovky tréner. Samozrejme, nebola každý deň nedeľa. Výsledky boli aj výrazne horšie. Na celej streľbe ma však bez ohľadu na výsledky bavilo niekoľko vecí, z nich najviac asi jedna čiernovlasá strelkyňa...Po tom, ako som výsledkom 184 z 200 skončil na okresných majstrovstvách Trnavy tretí, dostal som sa „na kraj“. Slávnostne ma išla na preteky podporiť takmer celá rodina - otec, sestra, babka. Znervóznili ma (každý športovec hľadá výhovorky, rovnako tak činím aj ja:-). Strieľal som strašne, lietalo to kade – tade, konkurentom do terčov, len nie do čierneho v mojom terči. Výsledkom tuším 155 som skončil desiaty (posledný:-(...V tú ranu mi streľba trochu dosť zhorkla.Definitívne ma však dostala na kolená vtedy, keď som začal strieľať malorážkou. Horor. Súčasťou tréningu býval aj „slepý nástrel“ pokľakiačky, kedy som bez zbrane kľakol, imitoval mierenie a tak vydržal až hodinu. Vtedy som si uvedomil, že prídem takto skoro o pravú skrčenú nohu a že ja v podstate na streľbu nemám nervy. Puška išla na klinec.Apropos, streľbu ma trénoval súčasný šéf trnavskej VÚC. Už vtedy vedel dobre mieriť a zasiahnuť desiatku v terči:-)...Chôdza, to bola iná káva. Ono samozrejme chodiť vie takmer každý. Ale športovo chodiť!!! Na chôdzi ma fascinovalo najmä to, že v tom čase sa jej veľa ľudí v Trnave na Slávii nevenovalo, takže mohol som výsledkovo pomerne rýchlo napredovať:-). A keby len v rámci Trnavy. Po pár mesiacoch som bol ako junior piaty na Slovensku:-):..Sranda bola, keď som trénoval na cestách okolo mojej rodnej dediny. Ľudia v autách i v autobusoch pri predbiehaní otáčali všetci v jednote hlavy za mnou, osobou čudne krútiacou zadkom na asfaltke. Ja som sa strašne hanbil, často som radšej na pár metrov radšej zamenil chôdzu za beh, len aby si ma osadenstvo okoloidúcich dopravných prostriedkov nevšímalo...Chôdzu som bral vážne. Dokonca som raz dokončil aj Dudinskú dvadsiatku – v čase, kedy už Pribilinec síce aj zabudol, že nejaký závod absolvoval, ale pre mňa to bol úspech ako hrom. Raz som však Dudince nedokončil, vzdal som na 20km dva kilometre pred cieľom. Strašne ma to potom štvalo. Nadával som si. Tie dva kilometre som už mohol dôjsť. Myslím, že táto skúsenosť ma naučila, že pred cieľom sa človek nevzdáva...Apropos, pravidlá športovej chôdze. Poznáte ich? Sú dve základné. V prvom rade musíte „dopínať“ kolená (skúste si to, pri behu ich človek obyčajne nedopína) a potom musíte mať neustály kontakt zo zemou (pri behu je človek „v lufte“). Tieto pravidlá kontroluje na trati pretekov v chôdzi vždy kopec prísnych rozhodcov. Párkrát vyhodili (červená karta nasleduje po troch napomínaniach) aj mňa - samozrejme neprávom:-)...Chôdzu som „vzdal“ po dvoch rokoch, paradoxne vtedy, keď ma chceli do Banskej Bystrice na športový gympel. Bol som na majstrovstvách Slovenska dorastu a juniorov, chystal som sa na preteky. V hľadisku sa s otcom rozprával známy tréner Benčík...“Uži tento liek,“ povedal mi trnavský tréner pred pretekmi. Slepo som poslúchol... Počas pretekov mi prišlo tak zle, že som to ledva – ledva dobehol (presnejšie došiel:-). Neviem, čo za „bazmek“ som to pred pretekmi dostal. Nechcem špekulovať o tom, či to bol doping...Boli to moje posledné preteky. Baby na chôdzu neleteli:-), čakala ma „výška“ a študentský život v Bratislave.Tretry putovali na klinec tak ako puška predtým.Na šport som sa však úplne nevykašľal. Začal som o ňom aspoň písať...