O plánovanom pražskom comebacku

Nepoviem nič nové, ak budem tvrdiť, že behanie je droga. Tí, ktorí tejto (zdravej) droge prepadli, so mnou určite budú súhlasiť. Človek si pri behaní neuveriteľne resetuje hlavu, relaxuje. A často pritom prichádza na nové myšlienky. Ak raz človek začne behávať, len ťažko dobrovoľne a nadobro s behom skončí.Iste, a bolo to tak aj v mojom prípade, človeku sa v živote do cesty postavia rôzne prekážky či odbočky, pri ktorých je ťažké v behaní pokračovať. Inak povedané, je veľmi ľahké s behaním prestať, prípadne ho obmedziť. A to aj bez tých prekážok a odbočiek. Človek – tvor pohodlný si ľahko nájde ospravedlnenie, prečo nepôjde behať. V zime preto, lebo je zima. Či skoro tma. V lete preto, lebo je teplo. Prípadne veľa ľudí na hrádzi. Univerzálne preto, lebo mám veľa práce. Nechce sa mi skoršie vstať. Bolí ma celé telo.Obmedziť behanie je ľahké. Ťažšie je sa vrátiť späť. Pretože celé telo bez behu občas aj tak bolí. A svalovica po prvých kilometroch býva neskutočná.Bolo to tak aj v mojom prípade s tými alibistickými výhovorkami. Úplne behávať som našťastie za tie dva roky nikdy neprestal. Ale počet odbehnutých kilometrov som znížil markantne. Kým v rokoch 2003 a 2004 som odbehol spolu 1384,7km, v rokoch 2005 a 2006 to bolo už len (na maratónca mizerných) 362km. Zato prírastok na váhe, spôsobený stresom a častým prejedaním sa, činil cca 10kg.Stačilo. Chcem si síce ešte do konca mesiaca urobiť isté zdravotné testy, aby som zistil či môžem ísť na ďalší maratón, ale ak všetko dobre dopadne, som rozhodnutý sa v Prahe vrátiť. Už od januára behám a hýbem sa oveľa viac ako doteraz, dokonca som 3-4 kilogramy aj zhodil. A keďže behať len kvôli spomenutému resetovaniu hlavy mi je málo, snívam o štvrtom úspešnom maratóne. Praha je ideálna aj pre bežca – amatéra ako ja, ktorý nemá veľa nabehané. Pred rokmi to skonštatoval aj známy český publicista Miloš Čermák, ktorý tiež príležitostne beháva maratóny. Vyjadril sa, že keď nebehával, zabehol v Prahe pomaly lepší čas ako vtedy, keď mal v nohách nabehané stovky kilometrov. Samozrejme, jeho skúsenosť neplatí na každého. Motivuje ma však fakt, že som si maratón v Prahe už raz odbehol. Bola to paráda. Tisícky bežcov, z toho viacero podobných amatérov – sviatočných bežcov ako som ja, krásna trať, ktorá „ubehne“ na maratón až veľmi rýchlo a stovky ľudí popri trati povzbudzujúcich najmä bojovníkov a´la moja maratónska maličkosť. A predovšetkým pohodlný limit 6 hodín, ktorý je relatívne v pohode splniteľný. Najmä keď si predstavím svoje prvé trápenie na maratóne v Rajci, kedy som na páliacom slnku doslova dokráčal v čase 4:40min. A keďže Prahu som ako môj druhý maratón dobehol za 4:17min., verím tomu, že aj s menším počtom nabehaných kilometrov to do tých 6 hodín nejako zvládnem.Ak je behanie droga, maratón je istý druh životnej filozofie. Pre bežcov ako ja to však vôbec nie je o časoch, ani o umiestnení. Ale o prekonaní samého seba. O tom, že človek si siahne až na dno svojich síl, a na tom dne sa spoznáva. Testuje svoj rezervoár síl. Testuje svoje odhodlanie. Áno, stane sa, že bežec maratón niekedy nedobehne. Ale napriek tomu to neznižuje jeho výkon. Pretože aj na maratóne platí životná pravda, že nie cieľ, ale samotná cesta je nadôležitejšia. Kto (tie maratóny) raz začne behávať, preto len tak ľahko neskončí...