Príprava na maratón - prológ

Apropos, prečo vlastne maratón? Pamätám si doteraz na moje maratónske "osvietenie". Prišlo to na mňa koncom roka 2002, kedy som pochopil, že boj s autizmom u syna (viď iná rubrika môjho blogu) bude behom na dlhú trať -a vtedy som si povedal, že ja si tú "dlhú trať" aj zabehnem! V januári 2003 som začal behávať - a po 8 mesiacoch, s odbehnutými necelými 400 kilometrami v príprave, to prišlo:-). Prvý maratón som zabehol (respektíve v závere už skôr odkráčal:-) v auguste 2003 v Rajci...Ako maratónsky zelenáč som si veru na premiéru nič ťažšie vybrať nemohol. Teplota 35 stupňov, členitý terén na trase Rajec - Čičmany a späť, z 300 prihlásených bežcov väčšina borcov z telovýchovných jednôt (maratón bol zároveň majstrovstvami Slovenska:-). Už na 13 kilometri prišla na mňa prvá kríza, ktorú som prekonal len preto, lebo som chcel vydržať aspoň po 35 kilometer, kedy sa vraj začína "ozajstný maratón". Po 17 kilometroch som si myslel, že zomriem od hladu (od nadšenia že bežím som totiž na prvých občerstvovacích staniciach zabudol jesť a iba som pil). Na najbližšej občerstvovačke som potom zjedol azda všetky banány. Keďže za mnou už veľa bežcov nebolo:-), tak som si mohol dovoliť také maratónske lukulské hody...Po obrátke v Čičmanoch už väčšia kríza neprišla. Ako sa blížil cieľ, tak som sa dostával do čoraz väčšieho tranzu a cítil som sa takmer ako Johny Walker. Keep running, keep walking! Do cieľa som sa nakoniec dostal v oficiálne stanovenom limite 5h -presne v čase 4:40:57. Tie vyplavené endorfíny boli neskutočné!!! "Z maratónu som žil" mesiac. Druhou stranou mince je, že mesiac som sa aj dostával z následkov maratónskej tortúry - brutálnej svalovice, úpalu atď.:-).Druhý môj maratón v Prahe v máji 2004, to bola iná káva. Prevládali určite pozitíva - krásna scenéria, pole viac ako 4000 bežcov rôznej výkonnosti (človek bežiaci vo vnútri tejto masy mal predsa len pocit, že nebeží najhoršie:-), krásne spolubežkyne:-), koncerty hudobných skupín po trati, časté občerstvovacie stanice. Jediným problémom bolo (napriek podľa kalendára pokročilej jari) počasie, iba 5 stupňov, dážď, vietor...Oproti Rajci to bol však v Prahe pre mňa maratónsky raj, v ktorom som do cieľa dobehol za 4:17:45. Jeden kamarát mi môj výkon glosoval slovami, že ak sa takto budem zlepšovať pravidelne každý maratón, tak sa Keňania a Etiópčania môžu na OH v Pekingu v roku 2008 so zlatou medailou rozlúčiť:-)...Zatiaľ poslednýkrát som sa maratónsky "vytešoval" v októbri 2004 v Košiciach. Plány na vylepšenie osobného rekordu boli veľké, realita však iná. "Odišiel" som po obrátke, najmä preto, že nám dali jesť až na občerstvovacej stanici na 27 kilometri. Myslel som, že začnem jesť divákov pri trati, taký som bol hladný...Pozitívom Košíc boli diváci. Môžem potvrdiť, že povzbudzovali najmä posledných:-). V závere ma dokonca ponúkli miestni štamgasti povzbudzujúci pred jednou krčmou lemujúcou trať aj pivom. Chvalabohu, v cieli maratónu sa dýchať nedáva:-)...Tretí maratón som nakoniec pokoril v čase 4:23:42.Začal som, a úvodný maratónsky príbeh aj skončím Milošom Čermákom. Ten tvrdí, že na prípravu na maratón stačí 10 týždňov...Koho zláka Praha?:-) Nabudúce o tom, ako maratónci (podané na príklade mojej maličkosti) v príprave behávajú:-)