1.Dôležitý nie je cieľ, ale cestaNezáleží na tom, za koľko maratón zabehneme. Nikdy. Ani na tom, koľko ich už máme odbehnutých. Pretože amatérsky bežec behá, alebo by mal behať kvôli iným veciam. Kvôli dobrému pocitu. Posilneniu zdravia. Zresetovaniu hlavy. Obnoveniu psychickej rovnováhy. Za svojho partnera či dieťa. Za svetový mier:). Respektíve môže bežať, tak ako bežal aj Forrest Gump, „len tak“. Dôležité je, že mal odvahu a chuť niečo so sebou urobiť, prekonal pohodlnosť a na tú svoju bežeckú cestu sa vôbec vybral. 2.Šťastie aj osud síce prajú pripraveným, ale...Človek môže trénovať ako najlepšie vie, môže sa super zdravo stravovať, a predsa maratón nemusí dobehnúť. Pretože každý maratón je iný ako ten predchádzajúci. Množstvom vopred nabehaných kilometrov. Počasím. Miestom konania. Naším nastavením, fyzickým i psychickým, v konkrétny deň D. Tých premenných je veľa. Pre všetky tieto premenné, známe i neznáme, záruku dobehnutia až do cieľa nemá nikto z nás. Napriek dobrej príprave, vždy sa môže stať niečo nepredvídateľné. Vždy sa môže objaviť tzv. čierna labuť. A naše snaženie, aspoň v danom momente to tak vnímame, vyjde nazmar. 3.Pomaly ďalej zájdešNeoplatí sa stratiť hlavu počas maratónu a prepáliť optimálne tempo. Ani na úvod, ani povedzme v strede behu. Ani vtedy, keď nás atmosféra na štarte či pri trati elektrizuje. Ani v prípadoch, keď nám iní bežci zvyšujú naše bežecké sebavedomie tým, že znižujú naše vnímanie rýchlostnej reality a mi, nevedomky bežiac rýchlejšie, s nimi zrazu držíme ich rýchle tempo. Spomaľme a voľme tempo vyhovujúce nám. Nezáleží ani na tom, či sme v istej fáze na chvoste pretekov. Maratón je dlhý, pár kilometrov na začiatku je v tomto kontexte marginálnych. A vôbec, ako jeden môj kamarát povedal, ak je človek – bežec dlhšie na maratónskej trati, aspoň si to viac užije:)…Vždy treba pamätať na efektívne rozloženie síl. Pretože bič zvykne až na konci plieskať. A že ten maratónsky aj riadne zvuky vydáva!4.Žime dneškom, nie včerajškom či zajtrajškomPo štarte sa nastavme na optimálne, strojové tempo a v ňom bežme pokiaľ to dá. Nerozmýšľajme v žiadnom okamihu, aká štreka nás ešte čaká. Nepanikárme, ak je stále pred nami veľké, na prvý pohľad nezainteresovaného, nestráviteľné kilometrové sústo. Vychutnávajme si každý okamih nášho snaženia. A zostávajme, pokiaľ to čo len trošku ide, pozitivistami. S úsmevom sa ľahšie behá a aj žije, nie? S čistou hlavou navyše dvojnásobne...5.Nezabúdajme na sebaKým sa vyberieme na štart, nezabudnime si pripraviť „balíček“, každý podľa svojich potrieb. Ja som mal vo vačkoch hroznový cukor, energetický gel a horkú čokoládu. Plus na každej občerstvovačke povinne jedlo a pitie. Banán. Sušienku. Cukor. Vodu. Iontový nápoj. Akonáhle na stoloch, v druhej časti maratónu, objavíme soľ, využime aj túto ponuku. Naše tuhnúce telo to ocení...Jednoducho, energiu treba nielen míňať, ale aj dopĺňať. Nie až vtedy, keď sme na dne. Ale priebežne. Výdaj aj príjem by sme sa mali snažiť držať v rovnováhe. Len tak budeme v pohode fungovať. Respektíve na maratónskej trati aspoň ako – tak fungovať:).6.V živote nie sú len dobré dniČakať, že celý maratón odbehneme vo fyzickej pohode, je naivné. Kríza určite príde. Niekedy skôr, na desiatom či dvadsiatom kilometri. Inokedy po obligátnom 35 kilometri, kedy podľa skúsených maratóncov začína to pravé trápenie. Trápenie, ktoré sa však dá zvládnuť. Pretože niekde tam už iba neďaleko, už takmer na dobeh, leží prísľub cieľa. Preto stačí zaťať zuby a vydržať.7.Po „páde“ treba vstať, otriasť sa a ísť ďalejStane sa, že bežec maratón nedokončí. Asi každému maratóncovi sa niečo podobné už stalo. Jednoducho taký je život. Kto sa vydá na cestu, nemá záruku, kedy, a či vôbec dorazí do cieľa. Život na trati prináša aj takého, možno na prvý pohľad neúspešné konce. Respektíve len na prvý pohľad sú neúspešné. Pretože aj keď bežec nedobehne, nemôžeme hovoriť o zlyhaní. Jednoducho to tentokrát nevyšlo. A to je všetko. Ale nabudúce vyjde zase slnko, príde nový maratón a nová možnosť prekonať samého seba. Vždy, za každých okolností sa treba otriasť a ísť ďalej. 8.O pokorePo 8 rokoch maratónskej pauzy som sa na štart postavil s veľkou pokorou. Nevedel som, ako po hodinách behu zareaguje telo. Ani ako zareaguje hlava. Nevedel som, či má maratónsky vládca po prestávke pustí až do cieľa. Či mi nezopakuje starú pravdu, že môžete počas maratónu hocičo plánovať, ako sa nakoniec vyvinie situácia, neviete. Preto treba každú 42 kilometrovú porciu bežať s veľkou pokorou. S vedomím, že predsa cesta je dôležitá, a nie cieľ:).9.O viereViera ide aj v maratóne ruka v ruke s pokorou. Viera vo vlastné schopnosti, viera v to, že nabehané počas maratónu zužitkujeme. Viera v samého seba, viera v stratégiu a taktiku, ktoré si pripravíme a podľa ktorých sa riadime. Pre niekoho to je mantra „dobehnúť“, pre iného „začať pomaly a potom postupne zrýchľovať“. Ja som si to tak trochu v Košiciach spojil, v duchu "dobehnúť, a preto začať pomaly a potom si to čo najviac užívať:)". Ani raz som nepomyslel na to, že by som nedobehol. Ani raz.10.„Reset“ hlavyObčas treba aj vypnúť. Vypustiť ventil a všetko nepotrebné z hlavy dostať von. Beh sám o sebe je zárukou kvalitného, efektívneho vypnutia hlavy. O maratóne ani nehovoriac. Byť tri, štyri či päť hodín len sám so sebou a nemyslieť na nič. Prípadne nechať myšlienky len tak voľne plávať. Nechať ich, nech sa inšpirujú okolitým prostredím. Ľuďmi, ktorých bežiac registrujete. Kvapkami dažďa, ktoré na vás neúnavne padajú. Hlava potrebuje raz za čas oddych. Beh, a teda špeciálne maratón, jej túto možnosť doprajú.
Sila skrytá v bolesti a (najmä) v endorfínoch
Po necelých troch dňoch od úspešne a najmä v zdraví dobehnutého maratónu v Košiciach môžem konečne ako – tak chodiť. Fyzická bolesť zachytená najmä vo svaloch však bola len marginálna oproti psychickej pohode, ktorá sa dostavila hneď po dobehnutí ako výsledok vyplavených endorfínov (a ktorá verím že vydrží minimálne do Vianoc:). Napriek tomu, že som sa na trati, najmä po kritickom 35 kilometri, zaprisahával, že to bude nadlho môj posledný maratón, stačilo pár hodín a ja mením postoj k tejto krásnej vytrvalostnej disciplíne. Na budúci rok chcem ísť určite ďalší maratón, asi ten v Bratislave. Bežať viac ako 42 kilometrov je totiž pre amatérskych nadšencov, ako som ja, droga. Povolená droga, ktorá zároveň zvykne odrážať životnú filozofiu bežca - maratónca. Veď aj náš život je akoby reťazcom viacerých maratónov. V čom sú si odbehnuté a tie životné maratóny podobné? V čom mne osobne maratón odzrkadľuje vlastnú životnú filozofiu?
