Ako som na Štrbskom Plese bungee jumping skákal alebo Autentická reportáž písaná na skokanskej „šibenici“

V Bratislave pri nástupe do redakčného Favorita srším ešte vtipom. „Budú to dobré reportáže, ak prežijeme,“ doberáme sa s Janom. Vodič Karči sa iba usmieva popod fúzy (ktoré mal teda riadne husté:-). S blížiacimi sa Tatrami moja odvaha klesá. Aj keď – najavo to nedávam. Strach z výšok (treba si uvedomiť, že problémy mám aj na obyčajnom kolotoči či húpačke) zakrývam už skôr strnulým vtipom. Jano je však v čoraz väčšom živle...Dorazili sme. Hneď prvé Hámorove slová sú naozaj „povzbudivé“. „Chlapi, každý deň tu máme pri skokoch pár úrazov a nebezpečne vyzerajúcich pádov, lano sa však zatiaľ neutrhlo nikomu,“ žmurká na nás spiklenecky. Chvalabohu, pohľad na jeho vedľa stojacu ženu Mariku ma trošku ukľudňuje. Peter má výrazný zmysel pre čierny humor, najmä pre skokanov bungee jumpingu typu moja maličkosť.Bez veľkých slov, keďže je neskoré poobedie, vyrážame hore na mostík. Už len pohľad na otvorené okno a z neho sa hompáľajúce lano ma desí. Idem pomaly, krok za krokom. Chcel by som, aby cesta na miesto činu (skoku) trvala večnosť. Jano sa naopak cíti ako v delíriu, keď vidím jeho vysmiatu tvár a rozžiarené oči. Sme hore, vo veži. „Kto bude skákať prvý?“ pýta sa Hámor.„Joži, pôjdem najskôr ja, dobre?“ spytuje sa ma Jano. A ani nečaká na odpoveď. Stačí pohľad na moju bledú tvár a smrteľnú hrôzu v očiach.„Chlapi, toto je najvyššie miesto, z ktorého sa na Slovensku skáče. Skáčete z výšky 65 metrov,“ prezrádza pri nasadzovaní skokanskej výstroje Janovi Peťo Hámor.Pri pohľade na Jana mám pocit, že pri narodení dostal od sudičiek do kolísky extra dávku adrenalínového talentu. Ako mu Hámor navliekol skokanský výstroj a upevnil lano, Jano pomaly ani nečaká na pokyn a prelieza malé okienko, za ktorým je už len maličká odrazová doska a pod ňou...prázdno. A kdesi dolu, v 65 metrovej hĺbke, vyškierajúce sa kamene.„Jano, po prelezení okna už nečakáme!!!“ kričí na Jana Peťo Hámor.„Tri, dva, jednaaaá...skok!“ kričí spolu s Peťom aj v skokanskej dimenzii sa nachádzajúci Jano.A prepadá sa v hĺbke...Po niekoľkých sekundách počuť už iba Janov chaotický vreskot. „Ty kokos, úžasné. Fantastické. Ty vole ,“ ešte dlhú dobu po vytiahnutí z Jana nič iné nemožno vytiahnuť. Je vysmiaty ešte viac ako obvykle, akoby bol nadrogovaný.„Jožo, teraz Ty,“ ukazuje prstom na mňa Peťo Hámor.Začína mi navliekať výstroj.Neusmievam sa. Priznávam, že sa bojím.„Minule sme tu mali aj 65-ročnú babku. Neboj sa, nič to nie je,“ volí už reálnejšie povzbudivé slová Peťova manželka Marika.Výstroj sedí, lano pripevnené. „Ideme?“ pýta sa Peťo.„Ešte nie,“ prosím ako pred popravou o posledný odklad. „No poď, lebo takto neskočíš,“ pritvrdzuje Peťo muziku.Preliezam cez okno na druhú stranu.„A okamžite po prelezení počítame do troch a skáčeš. Ak prepasieš vhodnú dobu, už neskočíš,“ prorokuje Peťo.Po odpočítaní som neskočil.Vhodnú dobu som prepásol.„Keby si chcel reparát, zajtra ráno sme tu, príď,“ vyprevádzajú ma Hámorovci. Neveria, že sa vrátim.Odchádzam ako zmoknuté a zahanbené kura. Jano sa naopak nesie pyšne ako páv. Zaslúžene. On skočil, ja nie...Večer trávime v Poprade, keďže na druhý deň poobede máme ísť ešte písať inú, hokejovú reportáž.Takmer do tretej ráno sedíme v bare jedného popradského hotela a popíjame. S počtom vypitých pohárikov sa zvyšuje aj moja skokanská guráž. „Karči, ráno ešte ideme hore do Tatier. Musím to skočiť!“ hlásim redakčnému šoférovi na sklonku noci, respektíve už skôr zrána. Karči aj Jano, už skôr malátnejúci ako fungujúci, sa chápavo usmievajú. Ja však viem, že jednoducho musím. Čo by to bolo za autentickú reportáž, keby som neskočil!!!Po troch hodinách spánku naberáme smer Štrbské Pleso.Plný očakávania sa na rozdiel od predošlého dňa takmer poklusom vyberám k skokanskému mostíku. Hámorovci už majú hore prvých skokanov.„Vitaj, skokan. Tak dnes už budeme úspešnejší, hej?“ pýta sa Peter.Bez slova prikyvujem, a pomaly, sám (!), si začínam navliekať popruhy.Následne preliezam okno – a skáčem!!!!!„Si v poriadku?“ kričia na mňa, nezmyselne kričiaceho na hompáľajúcom sa lane, všetci zvrchu. Hámorovci, Karči, Jano...Zhadzujú mi lano, aby som sa priviazal a mohli ma vytiahnuť hore, na „pevnú pôdu“.„Nejde mi to!“ kričím hore.Som v takom delíriu, že sa bojím, aby som sa neodpojil ja sám.Peťo Hámor, skúsený horolezec, sa nakoniec v mene mojej záchrany spúšťa dolu. Inak by som na tom lane visel dodnes:-)...Ešte mesiac po skoku žijem z endorfínov, ktoré sa mi vyplavili pri všetkom, čo sa spájalo s bungee jumpingom. „To čo si tam vystrájal po skoku? Škoda že som nemal foťák,“ podpichoval ma ešte dlho po návrate zTatier šofér Karči.To však bola jediná chybička krásy na mojom heroickom skokanskom výkone.Reportáž sa vydarila.K bungee jumpingu som sa vrátil odvtedy už len raz. Vtedy, keď som mojej vtedajšej frajerke (súčasnej manželke) kúpil k promóciám ako darček skok na lane.Podozrievala ma, že sa jej tak chcem elegantne zbaviť:-).Spolu sme doteraz...V jednom sa však líšime. Aďa by si na 99% skok bez problémov zopakovala.Mňa by k tomu neprinútilo ani milión dolárov.Jedenkrát bohato stačilo...