Veď futbal je chlapská záležitosť...

Najväčší problém zažívame na začiatku. Pred brány štadióna prichádzame asi 20 minút pred začiatkom zápasu, s vedomím, že máme relatívne dostatok času na zakúpenie lístkov. To ale netušíme, že tak ako my lístky nemajú ešte stovky fanúšikov. Musíme sa tak postaviť na koniec jedného z dvoch dlhočizných „hadov“ a obrniť trpezlivosťou. Majo s tým má vážny problém...„Tati, prečo musíme stáť? Prečo nejdeme?“ opakuje ako verklík po celý čas. Motivujem ho vidinou kofolky s klobáskou cez polčas. A takisto vidinou výletu na ďalší deň. S Božou pomocou vydržíme, aj keď to trvá tak dlho, že do hľadiska prichádzame až v 15.minúte prvého polčasu.„Ocko, chcem klobásu,“ skúša vyjednávať ani sme si ešte nesadli na sedadlá.„Majo, nie teraz, až cez polčas. Pozeraj, ako hrajú. Žilina už vedie 1:0.“Fanúšikovia Žiliny začínajú skandovať. Majo už vie, čo to znamená. Pridáva sa k nim... „Žilina, do toho, Žilina, do toho!“ kričí svojím typickým hlasom tak mohutne, že povzbudzovanie fanúšikov tri rady nad a pod nami je úplne zmarginalizované. Ja samozrejme moje sympatie pre Nitru v tomto žilinskom kotly radšej otvorene najavo nedávam, ale aj tak som úplne v bezpečí. Fanúšik Žiliny ako hora, sediaci nadomnou, na mňa spokojne žmurká a usmieva sa v zmysle „tatko, dobre, takto treba povzbudzovať Žilinu, ako tvoj syn.“ Ja sa usmievam tiež, akože jedine Žilina. A tajne dúfam, že Nitra čoskoro vyrovná...„Tati, ako sa volajú tí v modrých dresoch? A ako tí v žltých? Tí v oranžovom? A tí v čiernom?“ Majo na chvíľku prerušuje hru na mobile a ukazuje záujem o hru na trávniku. Vysvetľujem – v modrom hrá Nitra, v žltom Žilina, v čiernom sú brankári, v oranžovom rozhodcovia.„A tento čierny?“ Majo zrazu prechádza z identifikácie hráčov prostredníctvom dresu na identifikáciu prostredníctvom farby pokožky.„To je hráč Žiliny. Vidíš, ide kopať roh.“„Roh. To ako kope roh?“ pýta sa ma malý tónom, akoby mal preštudovanú celú škálu možností, ako zahrávať rohové kopy, a teraz sa mu to žilinské riešenie rohu nejako nezdá.„Tati, a nebolí ho hlava? To prečo odrazil ten futbalista hlavou?“ pýta si ďalšie a ďalšie vysvetlenia rôznych situácií odohrávajúcich sa na trávniku. Vysvetľujem, až sa mi z kečky parí. Majo síce občas kašle na moje vysvetľovanie a venuje sa hre na mobile, ale vždy ho preruším a upozorním na dianie na trávniku.„Tati, čas na klobásku,“ piskot rozhodcu signalizujúci koniec polčasu si Majo nenecháva ujsť. A ja plním sľub. Klobásku s kofčou „dávame“ priebežne, sediac na sedadlách, až zhruba do 20.minúty druhého polčasu. Majovi medzitým vysvetľujem, kto sú náhradníci. A naznačujem, že keď sa na tabuli objaví 90.minúta, že to už bude pomaličky koniec a pôjdeme. Majo okrem toho povzbudzuje, chvalabohu popevky Žilinčanov sú slušné, bez väčších „hlúpych“ slov. Žiaľbohu, na Majov smútok nespievajú „Moja mama niečo má“, jeden z popevkov myslím že slovanistov. Ešte si ho pamätal z Tehelného poľa.Nitra nakoniec vyrovnala, čo oslavujem iba potichučky, vo svojom vnútri. A Majovi vysvetľujem, prečo sa tí chlapi na ihrisku tak objímajú a skáču po sebe. Veľmi sa mu to páči, myslí si najskôr, že sa bijú.Deväťdesiat minút, nejaké to nastavenie a aj prestávku sme vydržali bez väčších problémov. Majo Žilinu povzbudzoval ešte aj v aute na ceste domov. Doma sa pýtame Barborky, či pôjde nabudúce s nami aj ona. A že by sme aj maminu zobrali. Jej odpoveď je negatívna a jasná:„Nie, nepôjdem. Futbal je chlapská záležitosť.“