34

V detstve som sníval o tom, aby som mal čím skôr vek zrelý na randenie s dievčatami. Na chodenie na zábavy. Na to, aby ma mamina púšťala hrávať futbal s dedinským mužstvom bez zbytočných obáv. Na holenie sa...Toto všetko prišlo nakoniec pomerne rýchlo, detstvo bolo fuč v okamihu (najmä keď sa človek spätne pozerá). Zostali len krásne spomienky. A knihy, ktoré mi už od malička dávali na narodeniny a iné sviatky ako najvhodnejší darček moji rodičia i blízka rodina...Vo veku 11 rokov som sa takto v januári 1983 prvýkrát stretol s Malým princom. Knihu mám doteraz, aj s krásnym želaním, ktoré mi do nej dopísali teta a strýko: „Kniha je priateľ, ktorý ťa nikdy nesklame. Aj keď ťa všetci opustia, kniha Ti zostane.“Ako roky ubiehali, začal som rátať, aký starý budem v roku 2000. V takom roku 1985 (to som mal 13) sa mi spomenutý rok 2000 zdal byť takisto ďaleko – preďaleko vzdialený, a to nie na obyčajné míle, ale priam na míle galaktické (ak by existovali). Bol som vtedy „zažraný“ najmä do športu, a pamätám, že niektoré svetové rekordy v atletike (napríklad Kratochvílovej v behu na 800m) vtedajší reportéri nazývali „svetový rekord do ďalšieho tisícročia“. Tým sa snažili predpovedať, že ten či onen rekord pretrvá minimálne do roku 2000. Pri Kratochvílovej sa nezmýlili, jej „sveťák“ doteraz nikto neprekonal a je to rekord naozaj z kategórie bradatých.Ako tínedžer som sa pozeral na ľudí vo veku medzi 30 – 40 rokov ako na riadnych „starcov“. Keď otec slávil štyridsiatku, a na hlave sa mu zjavili prvé šediny, mal som pocit, že to je vek, v ktorom začína „pokročilý vek“. Automaticky som totiž (teraz, keď aj mne už hlavu sem-tam zdobí šedina, vidím že to bol mylný názor) za šedivý vlas dával synonymum „starší človek“...V tom čase som však nad vekom príliš nešpiritizoval. Prišlo to, na čo som netrpezlivo čakal. Rande. Zábavy. Futbal...Aj toto obdobie mi orámovali vo veľkej miere knihy. K 21. narodeninám som takto od troch dobrých kamarátok dostal Nietszcheho Nečasové úvahy. Aj túto knihu mám doteraz, rovnako s krásnym a originálnym želaním, ktoré mi do nej pred 13 rokmi napísali spomenuté dámy: „Nie je to síce „Šopi“, ale Nietzsche je v podstate tiež pesimista, aj keď to v dnešnom zvrátenom svete nie je dobre. Veľa optimizmu do ďalšieho života!“Ono ubehlo to ako voda, a slušne nad „tridsiatku“ som sa ani neviem ako dostal už aj ja. Rodičia sa blížia dôchodkovému veku. Starí rodičia sú už na pravde božej. Náš syn má už takmer 7 rokov...Ten čas letí dopredu rýchlosťou guľového blesku. Môžeme prosiť, koľko chceme. Ponúkať mu peniaze. Na kolená kľaknúť. Nič nepomôže. Čas nezastavíme. Jediné, čo nám zostáva, je snažiť sa každú minútu nášho života vyorať takú brázdu, aby to naše „dielo“ zostalo tu na Zemi aj po našom odchode.Tu na tomto svete máme jedinú istotu. A síce že od narodenia starneme. Pochopil som však zároveň za tie roky starú známu, okrídlenú pravdu, že človek nie je taký starý, koľko má rokov. Ale na koľko sa cíti. Aj ja poznám tridsaťročných „šesťdesiatnikov“. A naopak šesťdesiatročných „tridsiatnikov“...Aj z tohto dôvodu som s pesimizmom ako životnou filozofiou nadobro skoncoval. Veď ani ten Nietzsche nakoniec nevidel svet celkom čierne. Inak by nestál za známym výrokom „čo človeka nezabije, to ho posilní“...Takže toľko úvaha jedného Vodnára o veku, čase, starnutí a živote. Idem si dať teraz s polovičkou panáka, aby sme sa dôstojne rozlúčili s mojimi Kristovými rokmi. Zajtra ich už nechávam za sebou...