730

Blogovať som začal bez žiadnych vedľajších dôvodov typu veľká čítanosť (vôbec som si na začiatku nevedel predstaviť, koľko ľudí tak o moje texty môže zavadiť) či veľká karma (mám pocit, že v čase keď som začal blogovať ešte ani nebola). Chcel som sa predovšetkým podeliť o svoje pocity s tým, ako sa pasujeme s autizmom. Berúc určite do úvahy, že autizmus nie je smrteľná choroba a sú oveľa ťažšie kríže, ktoré človek musí so sebou niesť. Na druhej strane však vediac na vlastnej skúsenosti, že aj taký autizmus dokáže zatočiť s dovtedy relatívne pokojne plynúcim životom človeka. Preto som chcel textami ukázať, ako sa s autizmom boríme aj my doma a tak aspoň trošku pomôcť ľuďom čeliacim podobným výzvam osudu. Na začiatok som si povedal, že ak tieto texty povzbudia čo len jedného človeka, budú stáť za to. Podľa odoziev mám po dvoch rokoch pocit, že to písanie stálo a aj stojí za to.Postupne som začal čoraz viac napĺňať pojem „internetový denník“ a písať aj o iných mojich témach, postrehoch zo života, jednoducho o tom, čo som zažil a čo si z toho pamätám. O živote, o behaní, o vzťahoch, o práci, o viere. Netajil som nikdy na blogoch, že som človek skôr konzervatívny, veriaci, ktorý sa však nespolieha slepo na Boha, ale vyznáva zásadu „Pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže“. Blogovanie mi okrem možnosti vyjadriť svoj názor a komunikovať svoje skúsenosti dalo aj možnosť spoznať cez príbehy na blogoch veľa zaujímavých ľudí. Každý človek je osobitý prostredím, z ktorého vyšiel a ktoré ho formovalo, životnými peripetiami, ktoré ho na ceste stretávali a dotvárali jeho osobnosť a pohľad na svet. Na každého blogera, ku ktorého textom som sa dostal, som sa preto snažil pozerať cez túto optiku.Až na malé výnimky som sa nikdy nezapájal do diskusií, ani pri vlastných, ani pri textoch druhých autorov. A to nielen kvôli časovej zaneprázdnenosti, ale najmä kvôli už spomenutému rešpektu k druhým autorom. Rešpektujem interaktívnu možnosť diskusie, ktorú internet priniesol. Ak by bývala štandardom na internete čisto diskusia o názorových rozdieloch, nemám námietky. Ale býva to dosť aj o invektívach a súdoch. Myslím si, že článok na blogu je veľmi málo na vynášanie súdov o človeku. Vôbec človek by sa mal vyvarovávať bezdôvodnému súdeniu iných. Preto, aby on raz nebol súdený.V období august – september minulý rok som mal na blogu dvojmesačnú prestávku. Vážne som vtedy uvažoval, či s blogovaním neskončím úplne, prípadne či neprejdem na menej navštevovanú stránku. Rozmýšľal som o tom, či je dobré sa (hoc len názorovo) odkrývať druhým, neznámym ľuďom. Či je to v poriadku, ak Vás číta kopec známych a priateľov. Či je to dobre, ak o Vašich textoch hovoria otcovi kolegovia v práci...Najmä som však rozmýšľal, či je vhodné blogovať aj vtedy, keď je človek hovorcom na jednom z ministerstiev. Na konci rozmýšľania bola odpoveď, že áno. Pretože nepíšem ani nikdy nebudem na blogy uverejňovať texty majúce politicko-propagandistický podtón (aj z tohto dôvodu som nevidel dôvod uvádzať moje súčasné postavenie v mojom profile). Pretože bez ohľadu na pracovnú pozíciu človek zostáva (mal by zostávať) tým istým človekom ako bol predtým. Pretože si vážim možnosť blogovať v tomto priestore a „voľné písanie“ by mi veľmi chýbalo...Úprimne, zo začiatku som bol trošku smutný z poznámok, že slúžim komunistom. Neskôr ma ale takéto poznámky skôr iba pobavili. Kým do júna som pre niekoho bol skôr kresťanský fundamentalista, neskôr som sa stal komunistom. Ja, človek, ktorý v živote nebol a ani nebude v žiadnej strane. Na druhej strane – nikdy sa nebudem hanbiť sa svoje sociálne cítenie. Za to, že niektorí ľudia (áno, aj môj syn) jednoducho na štarte nemajú rovnakú štartovaciu pozíciu ako iní. A preto potrebujú pomôcť...Nie pomoc tým, ktorí si sami nepomôžu, hoc by aj dokázali. Ale tým, ktorí pomoc potrebujú. Keď som ešte nemal rodinu, nerozmýšľal som v týchto intenciách. Zdalo sa mi, že je svet gombička a naozaj každý by sa mal postarať o seba. Teraz už viem, že táto poučka sa jednoducho nedá aplikovať na celú spoločnosť.Ale späť k blogom. Každý človek, najmä ak píše dlhšie, určite napíše (z hľadiska prínosu pre blog) niekedy niečo lepšie, niekedy niečo horšie. Ja som za dva roky napísal 365 článkov (to je zo štatistiky všetko, priemerná karma, čítanosť ani RSS ma nezaujímajú)...Neviem, ako dlho budem ešte aktívny ako bloger. Možno mesiac, možno rok, možno päť rokov. Možno tu aj zostarnem. Pravdepodobne naveky však zostanem iba pri textoch a nebudem pridávať žiadne fotografie. Čo keď som už taký konzervatívny...