Naše rodinné stretnutia sa konajú každoročne viackrát, v podstate tu platí priama úmera – čím viac členov v rodine, tým viac osláv. K pravidelným dôvodom na rodinné oslavy bývajú samozrejme narodeniny a meniny, príležitostným svadby, promócie, krstiny, prijímanie, rôzne výročia...Ako som už spomenul, k folklóru rodinných osláv u nás patrí bohaté hodovanie. Najmä moja mamička má pocit, že ak aj na bežnú narodeninovú oslavu nepripraví pomaly tri chody, že sa gratulanti nahnevajú a odídu hladní. Podobne svokra, toť nedávno oslavujúca 60-ku. „Aďka, bude predjedlo, potom polievka, hlavné jedlo, k tomu rôzne pagáčiky, zákusky...A potom ešte aj guláš. Bude Jožkovi stačiť?“ spytovala sa mojej manželky. No, keby to predkladané menu bolo na celý deň, ešte by sa niečo zišlo navrch. Ale ono sa to malo zmestiť do 4 hodín! „Stačí,“ odpovedám. „Ale nech mi potom nikto nevyčíta tých pár kilov navyše, ktoré mám,“ dodávam s humorom.Niektoré zvyky z osláv zostávajú, niektoré sa však časom strácajú. Pamätám, bol som ešte malý, ako na takýchto rodinných oslavách mužská časť famílie po ich „oficiálnej“ časti povstala a pobrala sa do vedľajšej izby. Ženy to, síce s menším frfľaním, väčšinou akceptovali. Dôvod odchodu? Halierový mariáš. Priznávam, ja ho neviem hrať. S obdivom a fascináciou som sa však onehdy dokázal hodiny pozerať na môjho otca, strýkov, krstného, ako ho „prášili“ hodiny s veľkým nasadením, pričom niekedy vydržali až do rána. Keďže väčšia časť mojej rodiny je koncentrovaná v jednej dedine (v detstve mi to dosť vadilo, nebolo to ono, keď som odchádzal na prázdniny babke toť len z horného konca na dolný koniec), v takých prípadoch dohrávali už bez prítomnosti ženskej časti rodiny...Čo robili ženy vtedy, keď sa muži „stratili“? No väčšinou spievali. Mám pocit, že v rodine máme všetko vychýrené speváčky – keď mama a jej dve sestry spustili jednu ľudovku za druhou, aj karty v rukách mužov sa chveli v túžbe tanca.Na našich rodinných oslavách sa vždy chodilo pekne oblečený, to znamená muži v oblekoch. „Čo by si o Tebe pomysleli, keby si neprišiel oblečený ako normálny človek?“ argumentovala mamina. A tak som vždy chodil vyštafírovaný. „Jožko môj, farárko by z Teba mohol byť, taký si pekný,“ tety, babky, jednoducho všetky ženské v rodine ma potom naozaj nevedeli vynachváliť. Napriek tomu, že som to bral skôr ako zdvorilostné frázy, rástol som pri tých slovách do riadnej výšky:-)...Pri rodinných oslavách je treba dávať pozor na riadnu organizáciu... Do konca života nezabudnem, ako sa nám na vlastnej svadbe nepodarilo (nechcem hádzať vinu na svokru, ktorá to zabezpečovala:-) ustrážiť muziku. O čo išlo? Prípravy na svadbu prebehli v pohode, aj obrad v kostole. Začala zábava, prvé kolo – chlapci z kapely niekde od Považskej Bystrice začali polkami. Po oddychu druhé kolo – a zase polky. Z každého tanečníka lial pot cícerkom. Pri treťom, tangovom kole, sme sa všetci trošku uspokojili. A tešili sa na valčíky. Prišlo štvrté kolo – polky. Piate, šieste – stále polky. Cez prestávku idem za muzikantmi. „Chlapi, tak spustite nejaké valčíky, nie?“ pýtam sa a zároveň žiadam s úsmevom. Odpoveď šéfa kapely ma posadila na stoličku: „My valčíky nevieme...“ Stratil som dych. Už si ani nepamätám, ako som všetkým svadobčanom odpovedal pri ich otázkach, kedy dočerta zahrá kapela aj nejaký valčík. Viem však, že pred svadbou to mali svokrovci zistiť, že kapela má problém s valčíkmi...Už som im však (kapele i svokrovcom) odpustil:-)...V pamäti mi utkvela aj promócia môjho švagra v Bratislave...Promócia mala v aule vysokej školy začať o 10h. Čakáme vo vestibule – ja a Paľo (švagor). Najskôr prichádzajú Paľovi rodičia. Je 9,30h. Zostávam čakať na našich – mamu, otca a sestru (Paľovu ženu). Čakám (mobily vtedy ešte neboli) – 9,40h, 9,50h. Stále nič. Tri minúty pred desiatou vchádza moja „rodinka úžasných“:-). Vidím, že mamina je napálená. „Vieš, čo sa nám stalo? Tankovali sme, a on natankoval namiesto benzínu naftu!!!“ hovorí v hneve, pričom zámenom „on“ myslí otca. Ten ani slovkom neprotestuje proti kritike...Nakoniec sa však všetko dobre skončilo, a príhoda s tankovaním bola zapísaná do rodinnej kroniky ako „kiks roka“:-). Ale keby takýchto príhod nebolo, bolo by to pravé orechové?......aj toť v piatok, na jednej menšej rodinnej oslave (promovala dcéra syna sestry mojej mamy - jednoducho dcéra môjho krstného otca), môj otec spomenutú príhodu s tankovaním vytiahol. Všetci sa pri nej tak smiali, až plakali. Ale takéto slzy sú zdravé. Bodaj by sme vždy len pri takýchto humorných príhodách plakali!
A ide sa na rodinnú oslavu!
Rodinné oslavy a s nimi spojené rodinné posedenia majú svoje nezameniteľné čaro. Vždy sa na nich stretnem aj s tými členmi rodiny, ktorých som týždne a mesiace nevidel. Vždy sa na nich, s prepáčením za výraz, strašne nažeriem. A vždy si uvedomím, že napriek prirodzeným a k životu patriacim občasným rozporom sa ako rodina stále dokážeme aj v širšom kruhu stretnúť a utužiť vzťahy...