A môžete mi ukázať aj najdrahší oblek?

Manželka už považovala za malé víťazstvo ten fakt, že sme sa vôbec do obchodu vybrali. Respektíve že sa jej doň podarilo dostať mňa. Nakupovanie nepatrí k mojím práve vyhľadávaným činnostiam. „Keď chceš oblek, musíme ísť spolu, sama ho nekúpim, musíš si ho vyskúšať. Takže ideme, pretože oblek potrebuješ!“ znel v podstate mierne direktívny hlas mojej polovičky. A tak sme sa v nedeľu poobede vybrali stráviť hodinku – dve v nemenovanom bratislavskom nákupnom centre.Zastavili sme sa hneď v prvej značkovej predajni s oblekmi, na ktorú sme natrafili. „Ideme dnu?“ spýtal som sa manželky básnickú otázku a bez čakania na odpoveď som do predajne bez váhania zamieril.Bola nedeľa poobede, a my, keďže sme a smer nákupné centrum nabrali po menšom výlete, prišli sme nakupovať v ležérnom turistickom oblečení. Čo predavačky hneď zaregistrovali, a zo začiatku si ma výraznejšie nevšímali. Asi po dvoch minútach predsa len za mnou zaznelo: „Ak chcete sako, potom máme viacero druhov, čierne, sivé, ale aj trošku extravagantné kárované. Nechceli by ste ho, sadlo by Vám!“ a zamávali mi tým károvaným sakom pred nosom.Pokrútil som hlavou, v tom saku (aj keď uznávam že niekomu môže kárované sako sadnúť dokonale) by som pôsobil skôr komicky. Aj moja polovička mala čo robiť, aby sa nezačala smiať. „Nie, ďakujem, my sme prišli kúpiť oblek,“ povedala moja maličkosť. Predavačka si ma ešte raz pohľadom odmerala, získané údaje expresne vyhodnotila vo svojom mozgu a neomylne siahla po jednom z oblekov: „Skúste si tento, bude Vám akurát, je najlacnejší, stojí 3500 korún,“ povedala.Manželku po týchto slovách skoro posadilo na stoličku, určite si uvedomila, že už pred 10 rokmi na svadbu mi kupovala drahší oblek. Skôr ju však obrazne usadilo to naše zaškatuľkovanie do najlacnejšej cieľovej skupiny.Ja som slová predavačky zobral s nadhľadom...„A môžete mi ukázať aj najdrahší oblek, čo tu máte?“Polovička sa okamžite pridala:„Čo tu stojí najdrahší, dvadsaťtisíc hádam?“ spýtala sa básnicky pre zmenu ona. Vedela spolu so mnou, že nie sme v predajni žiadnej vyhlásenej značky, kde oblek môže dosiahnuť ňou spomenutú sumu.„Tento je najdrahší, so špeciálnou povrchovou úpravou, nekrčivý. Stojí dvanásť,“ zobrala predavačka do rúk krásny čierny oblek a čakala na reakciu.Bol krásny, sadol ako uliaty. Naša reakcia bola kladná. A keď predavačka povedala, že mu nevadia ani dažďové kvapky (niečo v tomto zmysle, to by lepšie polovička vedela vysvetliť), boli sme rozhodnutí...Predavačka sa, vidiac naše odhodlanie oblek zobrať, začala starať o nás sťa o zámožných zahraničných návštevníkov Bratislavy. „Sako má správne sadnúť takto, nohavice zase takto. To ak by ste si niekedy kupovali oblek bez manželky. A tie nohavice Vám aj skrátime, bezplatne,“ štebotala.„Na cestu“ nám ešte pribalila (samozrejme za peniaze:-) košeľu s kravatou, aby som bol kompletne vybavený...S nákupom sme boli veľmi spokojní. S prístupom personálu tiež, v druhej polovici nákupu. V tej prvej sme mali pocit, že nás predavačky neodhadli celkom správne. Aj tu však platí staré okrídlené – dvakrát (očami) meraj, a raz rež (v tomto prípade škatuľkuj)! Pričom úctu a obskakovanie si zaslúži každý potenciálny zákazník...