Aké krásne je byť dvaja

Život prináša extrémny tlak na všetkých ľudí, najmä z hľadiska pracovného uplatnenia. Ten tlak je však ešte väčší na tých, ktorí sa snažia hľadať istú rovnováhu medzi prácou a rodinou. Nie je to žiadna sranda, ťahať obidve káry naraz. Lepšie povedané – prednostne ťahať rodinnú káru, a spolu s ňou aj tú (k životu samozrejme nevyhnutnú) pracovnú káru. Každodenný životný kolobeh čo i len trojčlennej rodiny (v ktorej nie je ani žiaden väčší zdravotný problém) si žiada okrem zabezpečenia základných životných potrieb aj precízne plánovanie aktivít jej členov. Škôlka, škola, práca. Nákupy, úrady. Doktori. Dosť pre obidvoch z páru na také vyťaženie, že večer nezostane nič iné, len padnúť ako mŕtvy do postele.Čo však ak jeden z páru ochorie? Nebodaj zomrie? Čo ak sa pár rozíde?Priznám sa, že mi občas príde na myseľ, ako by som logistiku našej rodiny zvládal sám. Respektíve ako by ju zvládala polovička. My to síce máme trošku sťažené autizmom a tým, že Majko musí chodiť do špeciálnej školy. Ale aj keby tam žiadny takýto problém nebol, pre jedného by to bola ozrutná záťaž. Asi by musela byť prekopaná celá logistika každodenného života. Začínajúc upravením či nastavením pracovného procesu tak, aby človek v maximálnej možnej miere stíhal deti vybrať zo škôlky či zo školy. Upravením rodinného rozpočtu (najmä vo výdavkovej časti) tak, aby rodina prežila. Či končiac zmobilizovaním síl všetkých členov rodiny (myslím najmä na babky a dedkov).S úctou a obidvom pozerám na ľudí, ktorí si svoj kríž nesú sami. Ktorí sa sami starajú a vychovávajú svoje deti. Sú z tohto hľadiska asi viac skúšaní životom. Tá ich cesta je plná zatáčok. Ťažkých križovatiek. Možno niekedy aj slepých uličiek, z ktorých sa musia vracať. A dvojnásobný obdiv ľuďom, na ktorých pleciach zostala starostlivosť o choré dieťa. Ktorí svoj ťažší kríž, ktorí prijali, ťahajú bez partnera. Tí ľudia sú osobnosti. Osudom možno skúšané. Ale o to pevnejšie. Ich príbehy sú ozajstnou školou života.