Ako Bart takmer uveril a prežil avantúru

V hlavnom meste USA sme na „Welcome meeting“ prišli asi 12 mladí novinári z východnej Európy, pre ktorú bol vzdelávací postgraduálny projekt americkej vlády určený. Vedel som už vopred, že mňa si vybrali v The University of North Carolina, a myslel som, že každý z nás pôjde na univerzitu do iného kúta Ameriky. V centrále USIA, ktorá mala program na starosti, však rozhodli, že do Severnej Karolíny pôjdeme obaja...Už vo D.C. sme sa tak začali pomaličky oťukávať. Bartek prezradil, že pracuje v jednom nemenovanom týždenníku, je ženatý a má jednu dcéru. O rodinke hovoril často a vždy veľmi pekne, mal som pocit, že rodina je preňho všetko na svete. Len druhý deň po prílete rozprával, ako pôjde na Vianoce domov...Už vo Washingtone mi takisto prezradil, že napriek tomu, že väčšina Poliakov verí, on je ateista...Už let do Raleigh, hlavného mesta Severnej Karolíny, bol v rámci budovania vzťahov s Bartekom prelomovým. Obidvaja sme sa báli lietať, najmä na kratších vnútroštátnych amerických linkách typu Washington – Raleigh. Preto sme sa už pred odletom v letiskovej hale trošku potužili, aby sme potlačili strach. „Kde je lietadlo?“ pýtam sa zamestnankyne letiska po tom, ako sme prešli tunelom, ocitli sa na dráhe – a lietadla nikde...Ukázala vľavo. A predstavte si, lietadlo tam aj bolo! Krpaté lietadlo pre tuším 23 ľudí, s normálnymi vrtuľami! Na palube sme si s Bartekom po vzlietnutí museli dať niekoľkých panákov, po ktorých sa mi ale cez okno dupľom zdalo, že vrtuľa „na mojej strane“ sa prestáva točiť a že je s nami amen...V Chapel Hill sme si s Bartekom našli ubytovanie v spoločnej dvojizbovej unimobunke (ani teraz po rokoch neviem, ako mám inak ten priestor nazvať), ktorá bola súčasťou celého ubytovacieho komplexu zloženého zo samých „unimobuniek“. Hneď prvý deň som zistil, že napriek môjmu mladému veku musím milému Bartovi dohovoriť. V dobrom. Čo sa stalo? Popoludní som sa rozhodol na chvíľku v mojej izbe hodiť šlofíka. Bart pozeral televíziu. Naraz počujem, že sa s niekým rozpráva. Vstávam a vychádzam „oproti“ návšteve aj ja. Už v obývačke stojí nejaký čierny Američan, a pýta si od Barteka peniaze. Že potrebuje na nájom, mešká mu výplata…No kaleráby ako vyšité, a neverím vlastným očiam, že Bart nám ho pustil dovnútra. S milou návštevou sa nepáram a bez centu ju posielam von. „Prečo si ho pustil? Kto je to? Je odtiaľto? Čo keď si nás chcel ako nových „prekuknúť“, či stojíme za to, že by nám sem prišli kradnúť?“ chrlím na Barteka otázku za otázkou. Odpovedať nevie, vo svojej dobrote a naivite uveril, že návšteva mala naozaj smolu a že treba jej pomôcť. Keď som o deň neskôr počul od susedky, že v tomto komplexe sa naozaj kradne, od strachu že sa „návšteva“ vráti som týždeň v noci iba driemal a strážil:-)…To, že Bartek neveril, som už spomínal. S týmto „vyznaním“ sa vôbec netajil – a mne to ani neprekážalo. Vždy sme sa iba prekárali, keď som v nedeľu šiel do kostola na omšu. Bartek sa vtedy prehadzoval v posteli na druhý bok, a občas zo spálne zasušil niečo v tom zmysle, že on sa bude modliť počas spánku…Milý Bart sa však raz na vieru takmer "obrátil". Ten deň si aj ja zapamätám do smrti… „Mládež, nakúpte si sviečky, zásoby nápojov a jedla. Dnes večer očakávame podľa predpovede počasia v celom štáte Severná Karolína hurikán Fred. Zdržujte sa doma a dávajte si pozor!“ prekvapila nás jeden deň nečakanými pokynmi a radami profesorka newswritingu. „Ale ale, vetrík zafúka, a aké haló okolo toho Amíci robia,“ pomysleli sme si s Bartom. Nejaké zásoby sme síce pokúpili, ale inak sme sa na hurikán nijako špeciálne nepripravovali. Skôr sme si pripravili aj fotoaparáty, aby sme prípadný väčší závan vetru mohli v pohode zachytiť…Fred udrel asi o 21h. Žiaľbohu pre nás a každého v Chapel Hill, „oko hurikánu“ sa točilo práve pri Chapel Hille. To, čo sa dialo vonku, bolo doslova peklo. Hrubé stromy tancovali v ohlušujúcom reve okolo našej „unimobunky“, chvíľkami som mal pocit, že brutálny hurikán (a nie žiadny vánok:-) odnesie našu „unimobunku“ aj s nami a že nás odfúkne až do neba. Bart asi videl, že to nie je žiadna sranda, pretože sa v kuse križoval...Sranda to ani nebola. Na druhý deň sme sa zobudili do dňa bez elektriny, do naozajstného „Dňa Po“. Cestou do školy na bicykli sme videli scény ako z vojnových filmov. Popadané stĺpy elektrického vedenia, vedľa nich ležiace azda aj storočné stromy s vytrhnutými hrubými koreňmi. A „poodfukované“ časti montovaných amerických domčekov. Strašné. Následky hurikánu bolo v Chapel Hill cítiť ešte po mesiaci. Bez elektriny sme boli týždeň...V jednej veci ma Bart teda riadne a nečakane prekvapil. Chlapec po celý čas básnil o rodinke, o dcérke, aby...Aby si po mesiaci našiel v Chapel Hill frajerku, nejakú študentku z Číny. Študentku, ktorá bola v Chapel Hille aj s manželom!!! Milý Bart tak na jednej strane každý deň volal svojej milej a vyznával jej srdcervúco lásku až po hrob, a na druhej strane ho každý deň v našej „unimobunke“ navštevovala útla, asi 140cm nízka (preháňam, bola celkom sympatická:-) Číňanka! Svoju avantúru mi zdôvodňoval naozaj čarovne: „Vieš, už som mal niečo aj černoškou, ale s Aziatkou nie!“ obhajoval svoje konania. Neveril som vlastným očiam, o čom točí...Na konci nášho študijného pobytu sa situácia trošku vyhrotila, pretože dievčina sa do Barta „buchla“. A Bart, berúci celú záležitosť od začiatku len ako úlet, jej domov do Poľska doslova utiekol. Ona totiž sľubovala, že sa rozvedie a presťahuje za ním do Poľska!!! Chvalabohu, čínsky manžel sa o ničom nedozvedel. Aspoň si to myslím, nikto nám (Bartovi) nerobil žiadne „scény“. A asi sa to na obidvoch stranách celé naozaj skončilo v zmysle „čo oči nevidia, srdce nebolí“. O čínskej dvojici toto iba hypoteticky odhadujem, o Bartovi to viem. V 1998 roku som ho aj s mojou polovičkou navštívil v Poznani. Doma u nich bola idylka akoby vystrihnutá z knihy o vzornej rodine. Bartek párkrát zdôraznil aj pred mojou drahou, aký je a bol vždy verný muž. Ja som radšej tie jeho slová nepočúval...Barta som už 7 rokov nevidel, kontakty sa pretrhli. Pretrhol ich život, my sme sa sťahovali do Prahy, „Bartekovci“ zase do Varšavy. Napriek tomu, že som mal s jeho avantúrou vnútorný problém:-), nevyčítal som mu ju, pretože to bol a stále je jeho život...V Amerike sme celkovo prežili krásny a na zážitky bohatý rok. A Bart teda aj čosi navyše...