Ako som prežil nehodu a šok „vyrovnal“ poldecákmi

Išiel som rýchlosťou 117km/h (ako som sa neskôr dozvedel od policajtov), keď zrazu: „Jožo, brzdi!“ reve na mňa na sedadle spolujazdca sediaca kolegyňa. Nemusela kričať, už stotinku sekundy pred jej zrevaním som bol na brzde, pretože som predo mnou zaregistroval červená svetlá zúrivo brzdiacich áut. Nechápal som, čo sa deje... Vlastník našej firmy idúci predo mnou, inak jazdec automobilových pretekov, sa pred ním idúcemu a brzdiacemu autu vyhol zložitým manévrom, ktorým najskôr prešiel do pravého pruhu a následne cez odstavný pruh sa dostal až na začiatok kolóny brzdiacich áut. Tam uvidel, že dôvodom brzdenia je nehoda, ktorá sa stala asi 20 áut pred nami...Ako druhé firemné auto idúce predo mnou odbočilo, vtedy som si naplno uvedomil brzdenie druhých zúfalých šoférov a zúfalosť situácie. V prvom momente mi napadlo, že ja to už nezvládnem a že to napálim do auta predo mnou. Nestalo sa, ubrzdil som to. „Uf, to bolo tesné,“ pomyslel som si a pozrel do spätného zrkadla...V zrkadle som videl približujúce sa auto, a počul škripot bŕzd...Vodič Fabie za mnou to už nezvládol. V rýchlosti 135km/h (zanechal ak si dobre pamätám 15m brzdnä dráhu) to napálil zozadu do mňa, moju Fabiu odhodilo do zvodidiel a následne do Volkswagenu predo mnou. Náraz, let našej Fabie, druhý náraz. A koniec. Chvíľkové ticho...„Blbec, vletel si do mňa! Si normálny!“ prebúdza ma a aj spolujazdkyňu zo šoku cudzí, neznámy hlas stojaci na ceste za oknom. Vodič Volkswagenu ozrutnej postavy, do ktorého náraz odhodil moju Fabiu, mi zúrivo klope na dvere. Vraj aby som otvoril. Z auta sa však nemôžeme dostať. Moje dvere sú prikvačené na milimeter k stredovým zvodidlám, dvere na pravej strane sa nedajú otvoriť kvôli posunutej náprave.„Bože, ešte nech nás tu ten zabije, a bude pokoj,“ myslím si v duchu.Ozrutný vodič naraz mizne smerom dozadu, k tretiemu autu, ktoré do nás vletelo a zapríčinilo nehodu. Chvalabohu hnev sa jeho hnev obracia na pravého vinníka...Nejako sa nám darí z auta vyjsť, ozruta (na nás už neporovnateľne milšia ako na začiatku) sa totiž do dverí oprela a takmer ich vylomila. „Nič Vám nie je?“ pýta sa takmer otcovsky. Kýveme hlavou, že nič, sme v poriadku. To, že zo šoku pomaly nevieme, ako sa voláme, je druhá vec....Následne si toho po nehode už veľa nepamätám. Viem, že som sa prechádzal okolo auta. Telefonoval manželke. Komunikoval s policajtmi a následne spisoval správu o nehode (ako vinného uznali vodiča Fabie, ktorý do mňa nabúral)... „Jožo, nevedel si do obísť ako ja?“ počujem naraz hlas človeka, ktorého poznám. Majiteľ firmy s kolegyňou to pri Senci otočili a vrátili sa späť k Bratislave. Nerozumiem otázke majiteľa, nie som profi jazdec. Podobná situácia sa mi na ceste ešte nestala.„Super, tak nás zoberiete späť?“ spytuje sa majiteľa kolegyňa z môjho automobilu. Vidím, že chce ísť domov, o firemnej večeri absolútne nerozmýšľa.„Nie, Ty poď s nami do Senca, zavediem Vás do tej reštiky. Jožo, a pre Teba ešte prídem,“ šokuje nás oboch majiteľ.Majiteľ pre mňa aj prišiel, a porada sa pri večeri, napriek nehode, predsa len konala. Veľa som si z nej nepamätal. V podstate iba to, že som v priebehu hodiny obrátil do seba zhruba šesť poldecákov. Toto množstvo by ma určite normálne zložilo. Vtedy som ich však takmer necítil...P:S.: Na druhý deň sme boli pozrieť nabúrané auto v servise. Bolo totálne zdemolované, čo som si v noci, v šoku na diaľnici nestihol uvedomiť... Pri pohľade naň som neveril vlastným očiam, že sa nám nestalo nič vážnejšie. A v duchu som sa poďakoval môjmu strážnemu anjelovi za to, že sme to vôbec prežili...