Ako som to hovoril, že hej...

Nechcem však dnes o zdravotných patáliách, ale skôr optimisticky o tom, ako napriek autizmu stále častejšie k veci a do hĺbky hovoríme (myslím Majko). A ak niekedy aj nie do hĺbky, potom aspoň do vtipnej roviny posúva náš Majko svoje verbálne prejavy. Vtedy každý musí síce cítiť, že isté limity možností, spôsobené aj mentálnym hendikepom, tam u synátora sú. Ale že strašidelne chce hovoriť, vyjadriť svoje pocity, povedať svetu vždy niečo zo srdca. Ako napríklad predvčerom, keď som ho viezol do školy. Slová začali vychádzať z jeho úst vtedy, ako sme míňali už „ixtý“ billboard kandidátov na župana v Bratislavskom kraji...„Tati, a kto je to Pavol Frešo? A kto Záhradník? A kto Beňo? A Bajan?“ pýta sa na preňho záhadne znejúce mená, napísané poväčšine vedľa vážne sa tváriacich (moja nebohá stará mama by povedali, že sa tvária, ako keď sa päťkorunáčka do banky nesie) tvárí pánov na týchto reklamných nosičoch.„To sú kandidáti na župana Bratislavského samosprávneho kraja, Majko,“ odpovedám.„Kan čo? Kandidát na župana? To je kto kandidát?“ nasleduje synova druhá otázka. Snažím sa o vysvetlenie, ale priznávam, ide mi to len ťažko. Majo zjavne nerozumie...„Ako som to hovoril, že hej, hovoril som to že áno. Pre pána Boha, zase zápcha, tati,“ po vtipnom úvode Majo jemne premosťuje, čím mi naznačuje, že téma kandidáti ho už nezaujíma. Ja ticho súhlasím. So synom v aute sa patrí iné veci preberať, a nie politiku...