Ako som zatočil so svojím komplexom

Napriek tomu s tými koťuhami komplexmi si už veľa z nás určite odžilo svoje. Ja som takto dlhé roky „bojoval“ s mojou trošku väčšou premúdrelou:-) hlavičkou...Najmä v detstve som ju odmietal prijať za svoju súčasť, naozaj som ju považoval za komplex. Myslel som si, že ma diskvalifikuje v komunikácii s rovesníkmi (vekom ma trápilo najmä druhé pohlavie:-). Ňou som zdôvodňoval hanblivosť. Mal som pocit, že každý si na mne všimne iba ju. Ono úprimne, decká vedia byť kruté, takže človek si občas vypočul takú či onakú poznámku. Až neskôr mi však dochádzalo, že druhá strana „používa“ moju hlavu (zaujímavé je, že na 99% to boli v škôlke či škole iba chlapci, dievčatá nie!:-) len vtedy, keď jej dôjdu ostatné argumenty. Keď nemá o čo oprieť svoju argumentáciu. Ale aj keď to naozaj boli iba výnimky, vždy to moju malú detskú dušičku zabolelo.Na druhej strane ma ale oné invektívy motivovali. Ešte viac ukázať, že človek za niečo stojí. Vydobyť si rešpekt v kolektíve a uznanie niečím, čo iní ocenia. Správaním. Kamarátskym prístupom. Alebo napríklad aj futbalom. Ten som dlho hrával aktívne, a v ňom sa nikto nepozeral na moju hlavu. Skôr naopak, ona (hlava:-) rozhodovala spolu so srdcom o výsledku zápasov. Takže pomáhala:-)...Až niekedy pred maturitou som sa však spomenutého komplexu zbavil úplne. Vtedy, keď sa aj naozajstné fešandy:-) zaujímali o moju maličkosť, a moja hlavička:-) im nevadila ani najmenej...Komplexu som sa zbavil definitívne vtedy, keď som sa s ním vyžaloval svojmu triednemu, a ten mi dal medzi štyrmi očami do tých mojich očí také „kvapky“, že som už ten komplex nikdy nevytiahol na svetlo Božie. „Jožo, si normálny? Ver mi, že „to“ o tvojom šťastí, o bytí či nebytí, ani o kráse nerozhoduje. „To“ však tvorí tvoju jedinečnú postavu, ktorú nemá nikto vo vesmíre. Každý z nás je jedinečný, aj ty s tvojou akože trošku väčšou hlavou! Tak sa nauč mať rád sám seba a nevymýšľaj somariny!“ servítky pred ústa si veru nekládol. Ako som sa pred 10 rokmi zoznámil s mojou osudovou, túto tému som neskôr otvoril aj s ňou. Už len zo zvedavosti. Musím povedať, že reagovala podobne ako spomenutý profesor. „Vôbec som si na prvýkrát nevšímala tvoju hlavu. Tá skôr dotvárala tvoju charizmu, auru. Toľko k „problému“. Ak ho otvoríš ešte raz, tak až potom ťa kvôli hlave nechám!“ zatvárila sa naoko prísne. S komplexom som teda zatočil už na strednej škole. A odvtedy je, až na výnimky (poslednýkrát na vojenčine pred 10 rokmi), pokoj... Aj keď - pripomenul sa pri Marekovom narodení, syn je totiž mojou totálnou kópiou vo všetkom:-)...Teraz si z neho (komplexu) robíme maximálne srandu. Manželka mi ešte ako sme v Trnave bývali spomenula jednu jej príhodu z centra Trnavy...„V Trnave ma stretla jedna neznáma pani, a hovorí – Vy musíte byť pani Bednárová!“ oslovila ma. Nepoznala som ju. „Som Bednárová, ako ste to poznali?“ spýtala som sa. „Podľa syna, ktorého máte vedľa seba. Celý malý Jožko!:-)“ zaklincovala neznáma, ktorá poznala moju mamu a mala tak vo svojej hlave stále zafixovaný môj obraz z detstva.Takže tak, občas je dobré si z našich vraj komplexov aj "vystreliť". Pomáha to:-)...