Ako zvládať hádky v manželstve?

Najlepšie tak, že sa jej vyhneme:-). Viem, znie to jednoducho, reálny život býva často o inom. Ale moje skromné:-), už takmer osemročné manželské skúsenosti mi nahlas šepkajú, že najefektívnejšie je naozaj snažiť sa hádke zabrániť. Ako?Napríklad tým, že sa obidvaja z páru neustále snažia o aktívnu komunikáciu. Napríklad tým, že sa snažia o čo najväčšie zapojenie empatie do každodenných rozhodovacích procesov v rodine, do riešenia problémov. To znamená pokúšať sa stále vciťovať do pocitov, želaní vlastnej polovičky. Nezabúdať nikdy na teóriu „win and win“, to je nesnažiť sa nikdy „druhú stranu“ pokoriť. Pretože ak partnera zdolám tak, že odíde s ťaživým pocitom prehry, stane sa síce moja vôľa a môžem sa krátkodobo opájať pocitom víťazstva. Dlhodobo som však prehral... Keď si to žiada situácia, je treba v záujme zachovania rodinného „mieru“:-) aj priznať, že sme pochybili. Že sme urobili chybu, zabudli na to či ono, „poorali“ iné. Je to ako s deťmi – čo je horšie, to, keď syn hneď prizná farbu, že rozbil susedovi okno, alebo ju prizná až po tom, ako sused zazvoní na naše dvere? Odpoveď je asi jasná, priznať sa treba skôr. Aj „porota“ je vtedy zhovievavejšia...:-)Keď už aj k hádke príde, je dôležité, aby sa nevymkla spod kontroly. Ja používam jednu účinnú techniku. Poviem na začiatok „hádky“ vlastné argumenty, na niektoré protiargumenty polovičky odpoviem (ak viem:-), a potom...No potom som ticho a počúvam. Dupľom vtedy, keď viem, že maslo je na mojej hlave (vtedy sa aj kajám:-). Ale aj keď by si popol mala sypať polovička. „Ty keď si ticho, tak to je horšie, ako keď by sme sa hádali v trojnásobne väčších decibeloch. Keď si ticho, neviem, čo si myslíš. A ťažko sa mi ďalej háda:-),“ priznala sa mi prednedávnom moja milovaná manželka. Tým prišla na moje know-how:-), ktoré uplatňujem najmä vtedy, keď témou hádky je vec, ktorá za dobrú hádku ani nestojí...Výsledkom „pohádania sa“ by podľa mňa nemala byť tzv. tichá domácnosť, v ktorej sa obidvaja partneri predháňajú dni a niekedy aj týždne o to, kto získa pomyselného Bobríka mlčania. Ja s polovičkou sme zatiaľ vydržali najdlhšie nerozprávať sa maximálne nejakých 10 minút. Neviem, srdce by mi prasklo už po polhodine...Cieľ dobrého „pohádania sa“ vidím v tom, aby sa ľudia žijúci v jednom dome porozprávali možno aj trochu emocionálnejšie o témach, ktoré za to stoja. A prišli k riešeniu, k záveru debaty, s ktorým sa nestotožní len jeden z páru, ale obidvaja. Aj keď partneri, sme len ľudia. Odlišní. Nedokonalí. To, že sa občas pohádame, je normálne.Ak vieme komunikovať a ak vnímame partnerstvo ako rovnocenný vzťah, s istou dávkou tolerancie by žiadna hádka nemala byť hádkou poslednou...