Bojím sa psov...

Pes môže byť síce priateľ človeka, ale keď je väčší ako maxipes Fík, a ešte k tomu bez náhubku, jeho priateľstvu na prvý pohľad neverím. Jožo Ráž síce spieva, že pes sa bráni len útoku, ale hovorte to človeku k situácii, keď beží po ceste a naraz za ním vyštartuje psisko podobné vlkovi...:-)Neviem, kde presne pramení moja nedôvera voči štvornohým tvorom. Možno jej korene siahajú do detstva, kedy som ako vzorný brat (mal som 7 rokov) chodil do škôlky po moju o rok mladšiu sestru Zuzku. Raz som ju takto šiel vyzdvihnúť, a po ceste späť „po záhumnách“ sme pred sebou uvideli psa. Nebol to ani „štupeľ“ (to znamená maličký psík), ani žiadny vlkodlak:-). Zuzka to chcela využiť, odtrhla ďatelinu a začali mu ňou vrtieť nad ňufákom. Pes však spomenuté konanie nepochopil ako hru, a po chvíľke sa sestre zahryzol do nohy. Pamätám si, že zo šoku ona takmer ani nekričala, ale ja som reval ako šialený a v tej chvíli by som prehlušil aj miestny dedinský rozhlas...Odvtedy som sa psov začal báť viac. Je jedno, či je väčší, či menší. Mám strach. Pamätám, keď som robil v jednej reklamnej agentúre, jedna kolegyňa do práce len tak zo srandy nosila so sebou mínu. Presnejšiu Mínu – takého veľkého psa, akého som v živote nevidel. Fík bol oproti Míne jazvečík:-). Mína bola naozaj ozrutná, a každého si získavala tým, že ho začala oňuchávať. Ja som počas oňuchávacieho procesu prišiel takmer o nervy. „Béďo, neboj. Mína je veľmi mierumilovná, nič Ti neurobí!“ zabávala sa na mojom strachu po každý krát kolegyňa. Psov sa bojím najmä vtedy, keď behám. Mám panický strach, že behom voľne pobehujúceho psa ešte viac vyprovokujem a ten sa rozbehne za mnou. Úprimne, pred voľne pobehujúcim psom takmer vždy zastanem a prechádzam okolo neho pokojne, s najväčšou pokorou:-). Jedným očkom sledujem, či ma sleduje aj on a či sa nechystá ma „chňapnúť“:-):..Napriek tomu, že občas ma psíci vyvedú z miery aj na Slovensku, oveľa kritickejšie som situáciu vnímal počas ročného pracovného pobytu v Prahe. V stovežatej som mal pocit (býval som pri Divokej Šárke pri letisku, kde som aj behával), že každý obyvateľ Prahy má veľkého psa, s ktorým chodí na prechádzky výlučne na Šárku a pri prechádzke mu vždy sníme náhubok. Raz sme takto vyšli s manželkou a dieťaťom na Šárku, trošku sa poopaľovať. Ľahli sme si na deku a oddali sa lúčom slnka. No keby len im...V jednej chvíli som zacítil, že ma niečo/niekto oblizuje. Po uvedomení si, že slnko ani manželka (boli sme na verejnom priestranstve:-) to ani pri najlepšej vôli byť nemôžu, otváram oči. Nado mnou vám stálo psisko ako hrom! Hneď mi tep vyletel nad 200!!!Psisko asi testovalo, či ten človek na deke (akože ja) je živý, alebo je potenciálnou stravou:-):..Aj môj krstný pred niekoľkými mesiacmi podľahol čaru psov, a jedného si domov zaobstaral. To psíča bolo v začiatkoch veľmi „mrňavé“, a hoci už vtedy zuby cerilo bez obáv, zdalo sa byť skôr mierumilovné.„Počkaj pár mesiacov,“ usmial sa krstný.Počkal som, a momentálne mám strach ku krstnému aj chodiť na návštevy. Napriek tomu, že to psisko, ktoré vyrástlo z mierumilovného maličkého psíčka:-), je za velikánskou ohradou. Ale vždy, keď vchádza niekto cudzí, sa ide zbesniť a mám pocit, že tá ohrada to nemôže vydržať...Krstný s ním chodieva aj na prechádzky, na roli ho pustí z reťaze, dá mu dolu náhubok, aby sa „psík“ vybláznil. A ten potom behá doslova ako utrhnutý z reťaze...No keby som bol v tom revíri hájnikom a ten pes ma prekvapí, napriek tomu, že by mi asi nič neurobil (podľa krstného – ja však aj tak neverím:-), od strachu by som asi pustil do gatí...Zo psov mám jednoducho velikánsky rešpekt. A zatiaľ som sa ho nedokázal zbaviť ani pri najlepšej vôli. Avšak už rozmýšľam, že sa tejto traumy pokúsim zbaviť postupne. Najskôr si domov zaobstaráme maličkého psíka, neskôr ho zameníme za väčšieho, potom za ešte väčšieho. Až skončíme pri Míne:-):..Tento plán však má jeden háčik. Pravdepodobne je utopistický. Pretože manželka o ňom ešte nevie. A asi s ním ani nebude súhlasiť...