Bol smutný a sám

Na výške patril k chlapom, ktorí o priazeň žien nemali nikdy núdzu. Stačilo sa len trošku posnažiť, zaflirtovať, pokoketovať – a druhá strana väčšinou padla do nastraženej milostnej pasce. Fero si daný stav vedel vychutnávať. Dievčatá jedna za druhou verili, že Amor okrem nich zasiahol šípom aj Fera a že ich čaká pravá, krásna, nikdy nekončiaca love story. Väčšinou to však boli šípy falošné. Fero totiž tie vzťahy nezvykol brať vážne. Na výške si chcel najmä užívať...Priznám sa, že som mu na intrákoch tú opätovanú náklonnosť žien občas trochu závidel. Najmä v začiatkoch. A nebol som sám. O priazeň žien sme sa totiž snažili aj my ostatní, ale väčšinou s menším úspechom. A vtedy, najmä ak človek nemal partnerku, závidel. Úspech sa totiž v našich očiach rovnal najmä spomenutej opätovanej náklonnosti zo strany dievčat.Neskôr sme sa pri pive zvykli občas baviť, či to „hranie sa“ s dievčatami je správne. On sa pri týchto z jeho pohľadu mentorských vetách zvykol väčšinou iba pousmiať. „Vieš, adeptky nemôžem nechať čakať,“ zvykol odpovedať.Po skončení školy sa naše cesty rozišli. Stretávali sme sa v podstate náhodou tak raz za pol roka. Zo stretnutí som vedel, že zostal v hlavnom meste a má tu zaujímavú prácu v poradenstve. Vedel som tiež to, že stále sa čo sa lásky týka potýka so záujmom viacerých adeptiek, ktoré aktuálne obmieňa. Myslím že len jedna mala v jeho očiach „štatút“ vážnejšej známosti...On vedel, že ja som tú svoju osudovú našiel tesne po skončení výšky, že sme svoji, máme deti...„Čau Jožo! Prisadneš si?“ oslovil ma už z tmy, ktorá sadala do ulíc Starého mesta. Ponáhľal som sa síce za mojím „mančaftom“ domov, ale na štvrťhodinku som si prisadol. Dal som si kávu a viac-menej počúval. Fero prezradil, že si vyšiel len tak do ulíc, pozrieť okoloidúce dámy, pokochať sa ich krásou na sklonku leta. O tom, že adeptky v jeho blízkosti sú stále, sa síce medzi rečou opätovne zmienil. Pripojil aj úsmev, ale v porovnaní so študentskými časmi to bol už úsmev viac nasilu. Viackrát totiž poznamenal i to, že je sám vo veľkom byte. Obyčajná „adeptka“ jednoducho väčšinou dlho nezostáva... „Išiel som do mesta, lebo ma to doma skoro popoludní samého nebaví,“ podotkol.Pospomínali sme za tú chvíľu na všetko dobré i zlé, čo sme spolu na intrákoch prežili. Pospomínali sme známych i priateľov, z ktorých väčšina sa už takisto usadila a má svoje rodiny. Pýtal sa ma aj na to, koľko máme my detí, ako bojujeme s autizmom, ako to všetko zvláda moja Aďa...Možno čakal, že zo štvrťhodinky sa stane viacero hodín, presne v intenciách záťahov, ktoré boli typické pre náš vysokoškolský život. Reálne však vedel, že po vypití kávy sa poberiem domov za rodinou. Že sa poberiem za tými, čo ma čakajú...Mal som pocit, že teraz (v dobrom) závidí Fero mne. Verím, že aj on sa bude môcť v budúcnosti za kým domov ponáhľať...