Cesta je dôležitejšia ako cieľ

Prvé kilometre začínajú okamžite, ako si svoju úlohu splnia sudičky. Čaká nás okamžitý štart, po ktorom už nie je možné zastaviť. Maximálne spomaliť, respektíve chvíľku kráčať krokom.Prvé kilometre bežíme v spoločnosti starších bežcov. Učíme sa pritom aj sami na sebe, čo táto (neznáma) skúsenosť s nami urobí. Čo povie naše telo. Ako na naše tempo zareaguje okolie. Dávame pozor na dopĺňanie energie. Skúmame súperov, okolie.Väčšina z nás beží najskôr opatrne, šetriac tak prepotrebné sily. Prvé krízové stavy sa zvyknú objaviť ešte do obrátky. Lietanie v oblakoch, neprítomný pohľad, drzý úsmev, kamenná tvár, prelietavosť. Či pichanie pri srdci. Ani vtedy však nemôžeme zastať. Treba ísť dopredu, nech to stojí čo to stojí. A krízu prekonať. Pomôcť môžu ďalší bežci, s ktorými sa dá stále bežať v skupine. Dlhodobo nie je dobré bežať sám.Obrátku často ani nezaregistrujeme. Každého z nás totiž čaká iná méta, po ktorej „ideme z kopca“. Niekedy už ani nevládzeme, ledva prepletáme nohy. Forrest Gump povedal: „Keď som tak ďaleko, otočím sa a bežím ďalej.“ Ani my nemáme inú voľbu.Čím sme na trati dlhšie, tým nás na nej čaká viac prekážok.Ako sa blíži koniec nám stanovenej cesty, je čoraz dôležitejšie mať okolo seba ďalších bežcov, ktorí povzbudia a prípadne aj pomôžu. Aby to ani v závere nebolelo. Aby sme si našu maratónsku cestu čo najviac užili.Cieľ sa nám zjaví väčšinou znenazdajky. Ako blesk z jasného neba. Niekedy sa však jeho obrysy črtajú na obzore dlhšie. Ani v jednom prípade však paradoxne nejasáme..Nechceme skončiť náš životný maratón.„Svetový rozhodca“ sa nás však na názor nepýta.On vie, kedy máme dosť. Kedy je čas dobehnúť.Kedy sme sa na našej maratónskej ceste už všetko potrebné naučili, naplnili už všetky výzvy.On vie, že ten beh nebol primárne o cieli, ale o ceste.Čím skôr to aj my pochopíme, tým lepšie.