Cítim, že nič necítim...

Priznávam, mal som z toho zákroku strach. Pôvodne som o ňom ani nerozmýšľal, aj kvôli finančnej náročnosti. Ale keď sa ma môj pán zubár spýtal, či si chcem zamýšľaným mostíkom pokaziť aj posledné dva zdravé zuby, povedal som si, že dobre, že ten jeden implantát za to stojí. Napriek tomu, že už vtedy, pri doktorových slovách opisujúcich čo ma bude čakať, som mal nevýslovný strach. Niet sa čo čudovať, normálne zubára nemusím, a nie aby ma „rezal“. Keďže som si vybral lacnejší dvojfázový implantát, pán doktor mi na začiatok vysvetlil, že najskôr podstúpim implantologický zákrok. To znamená, že implantát musí byť kvôli fixácii vsadený do kosti, pod ďasno. Nasledovať bude asi 3-4 mesiace trvajúce hojenia kosti alebo ďasna. Počas tejto fázy zostane implantát v pokoji pod sliznicou, alebo bude sliznicou prekrytý. Po zahojení rany bude na implantát nasadená konečná zubná náhrada.Po jednom zrušenom termíne (priznávam, že som mal nezvládnuteľný strach a vyhovoril som sa, že som pracovne mimo Bratislavy) sa cez víkend definitívne odhodlávam, že so strachom zabojujem a na chirurgický zákrok idem. „Pôjdeš, a basta. Veď Ty to takto budeš stále odkladať! Vy chlapi nič nevydržíte,“ tak tieto slová mojej polovičky pôsobia ako bodka pri mojom rozhodovaní. Idem. Nech aj implantáty padajú.V utorok ráno o pol deviatej ma víta usmiata sestrička.„Sadnite si, pán doktor sa chystá. Je tu s Vami niekto? Zobrali ste si dovolenku? Po zákroku musíte odpočívať, aspoň dnes. A chcete aj ten nápoj na upokojenie, aby ste sa tak nebáli?“ vidno, že sestričkina prax počíta už nejeden ten rok. Strach zo mňa určite musí kričať.„Dovolenku mám, ale som tu sám. Oblbovák nechcem, ten by som potreboval skôr po minulé dni. Teraz to už hádam zvládnem,“ hovorím so siláckym úsmevom, hľadajúc odvahu aj pohľadom na certifikáty pána doktora povešané v ambulancii. Väčšina z nich je z implantačných kurzov a školení po svete...„Toto si prečítajte, a ak súhlasíte, tak nám to prosím podpíšte,“ dáva mi sestrička do ruky papier. Je to „Súhlas pacienta s implantologickým zákrokom“. Musím povedať, že ten dokument ma skôr ešte viac znervózňuje, ako upokojuje (viď vety v perexe tohto článku). Chvalabohu, ako v správnej dráme, na scénu v tej chvíli prichádza skvelý pán zubár...„Aby Vás to nevyľakalo, toto máme pripravené len pre istotu. Nebojte sa, všetko pôjde hladko, k ničomu nepríde. Je to ako vytrhnutie zuba, nič viac,“ opisuje mi blížiaci sa zákrok. Po ďalších asi desiatich minútach ma volajú dovnútra. Už vidím, že aj príprava na takýto chirurgický zákrok je náročná. Nad kreslom má pán doktor nejakú obrazovku, na ktorej sa po mojom usadnutí do kresla objavuje moja tvár. Svieti na mňa takisto akosi viac svetiel ako pri normálnej „vŕtačke“...„Naozaj nechce nič na ukľudnenie? Úplne ste bledý od strachu. Potrebujem čas na operáciu, nie že mi začnete počas zákroku panikáriť!“ upozorňuje ma pán doktor.„Nie, stačí mi injekcia, už to zvládnem,“ vychádza zo mňa po menšej úvahe. Neviem síce, či to, čo hovorím, vyjadruje aj môj reálny stav. Krvi by sa mi jeden nedorezal. Ale chcem so strachom bojovať.„OK, tak ideme na to. Najskôr Vám pichnem injekcie na znecitlivenie. Potom Vám tvár prekryjeme plachtou, a na ústach vyrežeme otvor,“ hovorí pán doktor.„Prečo tá plachta? Aby som nepanikáril pri pohľade na nástroje, ktoré budete používať?“ pokúšam sa ešte o vtip.„Nie, pri tejto operácii musíme dbať na hygienu, to je dôvod,“ vidno, že pán doktor vie upokojiť aj takých bojkov ako som ja. Aj keď určite je to aj o tej hygiene. „Teraz by Vám už mali tŕpnuť jazyk a pravá časť tváre. Cítite to?“„Áno, cítim, že nič necítim,“ ozývam sa spod plachty. „Tak začneme. Ak by bolelo, zakričte oj. A ja vám dám ďalšiu injekciu. A myslite na niečo príjemné,“ to sú posledné slová pána doktora smerom ku mne.Samotná operácia? Injekcie zabrali, nebolelo, nebolo treba viac pichať. Cítili som len tlak a vŕtanie, ale také utlmené. Podľa intenzity vŕtanie, brúsenia a neviem čoho ešte som však mal pocit, že tie nástroje museli byť naozaj hrozivé. Jediné, čo ma počas operácie najviac trápilo, bolo šteklenie na rôznych častiach tváre, ktoré som musel zniesť, keďže kvôli hygiene som ruky nemohol dvíhať hore. A občasné nutkanie ku kašľu. Keď som si však predstavil, čo všetko mám v ústach, tak sa mi hneď prestalo chcieť kašľať. A to ešte chvalabohu že ma kýchanie nechytalo...Zákrok trval asi 45 minút. Utieklo to relatívne rýchlo, nemyslel som na nič. Ani som nič necítil. A to ani po operácii. Akoby som pol tváre nemal, tak mi ju tie injekcie „znefunkčnili“...„Takže zajtra na kontrolu, stehy vyberiem o týždeň. Predpíšeme Vám antibiotiká proti zápalu, a lieky proti bolesti, tie užívajte dvakrát denne. Teraz dva-tri dni jedzte iba kašovitú a mäkkú stravu, žiadne jedlá s makom, orieškami, korenené jedlá, žiadna zalievaná káva, nežuť v oblasti implantátu, dodržiavať prísnu hygienu. A do odznenia opuchov a zhojenia rany žiadna telesná námaha!“ poučil ma pred odchodom pán doktor. Ja som mu na oplátku poďakoval za good job. „Už je na Vás úplne iný pohľad. Včera ste boli hotová kôpka strachu, dnes ste vysmiaty od ucha po ucho,“ privítali ma dnes sestričky.Dnes ma (po včerajšej zvládnutej operácii) pán doktor opätovne potešil. Po operácii sa rana hojí zatiaľ bez problémov(klopem na drevo), neboli žiadne komplikácie. Už dnes som preto po kontrole dostal od neho povolenie jesť čo chcem (aj keď opatrné, s poznámkou nežuť v oblasti implantátu:-) a takisto aj behať.Ale keďže ešte užívam antibiotiká, nechcem nič zakríknuť a budem si najmä pri jedení ešte pár dní radšej dávať pozor. Napriek tomu, že sa už cítim lepšie...