Čo s autistickým dieťaťom na prahu školskej dochádzky?

Do júna chodil Marek do škôlky do Petržalky, na Iľjušinovu. Vozili sme ho tam tri roky, deň čo deň, až z Trnavy. Neľutujeme ani čas, ani financie minuté na benzín. Marek sa v škôlke naučil strašne veľa veci. Najmä komunikácii k iným deťom, spoločenskej komunikácii, správaniu sa v cudzom, neznámom prostredí.Už som túto škôlku v mojich textoch spomínal, je úžasná a pre rodičov detí, ktoré majú istý problém nielen s autizmom, ale celkovo sa pomalšie vyvíjajú, predstavuje ideálne miesto na ich rast a rozvoj. Aj preto, lebo v podstate funguje (až na jednu čisto autistickú triedu) na princípe integrovaných tried, to znamená po väčšinu dňa sa zdravé deti hrajú s detičkami, ktoré majú problémy. Pomáha to obidvom skupinkám. Zdravé deti sa učia tolerancii, chápavosti, láske voči každému jedincovi, aj tomu s istým hendikepom. Deti so zdravotným problémom zase majú možnosť učiť sa sociálnej komunikácii, zdravé deti ich rýchlejšie ťahajú dopredu. Marek chodil od začiatku práve do integrovanej triedy. Aj keď nám vedenie škôlky (nevyčítam im to, Marek vtedy „vyzeral“ naozaj ako ťažký autista) odporúčalo čisto autistickú triedu, riskli sme to. V autistickej triede by Marek síce patril asi k najlepším, ale báli sme sa, že by nešiel dopredu, ale skôr stagnoval a preberal vzorce správanie ťažšie autisticky postihnutých detí...Teraz, ako sa Marek lúčil, nám v podstate dali všetci za pravdu. Marek sa v pohode v integrovanej triede adaptoval a za tie roky ho vyspelejší spolužiaci „vytiahli“ oveľa viac dopredu. Inak o dobrej kvalite tejto škôlky svedčí aj fakt, že deti tam rodičia vozia pomaly z celého kraja. A minulý rok sa jedno „vraj autistické“ dievčatko podarilo úspešne začleniť do „normálnej“ základnej školy!!!Už od marca sme rozmýšľali, čo s Marekom ďalej. Nultý ročník v špeciálnej škole? Alebo ešte rok v škôlke? Z rôznych dôvodov sme sa rozhodli ešte pre jeden rok v škôlke. Už však nie škôlka na Iľjušinovej, ale v Šamoríne, kam sme sa iba prednedávnom presťahovali z Trnavy. Mareka síce čaká v šamorínskej škôlke úplne nové prostredie, to by mu ale (v ideálnom prípade) mohlo zase pomôcť v ďalšom napredovaní. Nebojíme sa nového prostredia, menšiu „maturitu“ Marek v tomto smere absolvoval v škôlke prírode, ktorú sme v jeho prípade „riskli“ a v máji ho poslali s inými (aj cudzími deťmi) na týždeň preč do prírody. Mnohí nás odhovárali, že nevydrží. My sme mu však dôverovali. A hoci pri odchode plakal (čo však je aj dobre, pretože ukazuje city a to typické pre autistov nebýva), týždeň bez nás zvládol v pohode. Ba dokonca (podľa učiteliek) Marek utešoval počas spomenutého týždňa mnohé (aj zdravé) deti, aby neplakali, že v soboru sa vrátia domov...A čo o rok? Úprimne sa priznám, že neviem. A ani v takom ďalekom časovom horizonte nerozmýšľam. Autizmus v hociakej podobe je zdolávanie vrchu krok za krokom. Každý postup dopredu je vydretý (aj keď sa tak navonok nemusí zdať). Pri ľahších autistoch (kam teda, hádam to nezarieknem, by sme mali patriť aj my) deti veľa rysov či autistických prejavov potlačia svojou fantastickou pamäťou. Tým, že vedia, že autistické správanie nie je štandardné. A naučia sa ho potlačiť. Vo vnútri sa však trápia.Stretol som sa pred časom s jednou maminou autistického chlapca (na blogoch patrí medzi vášnivé diskutérky:-). Jej syn je o dva či tri roky starší od nášho. Príznakmi sa mi ich autizmus podobá, Marek s odstupom dvoch rokov prežíva podobné veci ako spomenutý chlapec. Čo ma však veľmi potešilo, je fakt, že rodičia tohto chlapca sa podobne ako my nevzdali, bojujú, snažia sa vidieť obrazne povedané „pohár dopoly plný, a nie prázdny“. A čuduj sa svete, ich syn chodí do školy pre mimoriadne inteligentné deti! Stojí ich to veľa – veľa námahy, nevedia ako dlho vydržia (a vydrží aj on). Ale potvrdzujú jednu teóriu o ľahších autistoch. A síce že tieto deti sú síce v mnohých veciach iné, no na druhej strane sú veľmi inteligentné. Potom záleží „len“ na ich rodičoch, okolí, ktoré sa pri nich pohybuje a od vôle a šťastia. Či sa dostanú do špeciálnej školy. Alebo do školy pre mimoriadne nadané deti.Typ školy však nie je (pri žiadnej forme autizmu) to najdôležitejšie. Dôležitejší je fakt, že tieto deti sa v rámci svojich možností vzdelávajú, sú v kolektíve, a snažia sa začleniť do spoločnosti. A toto je aj náš hlavný, základný cieľ s Marekom. Pomôcť mu začleniť sa v budúcnosti do spoločnosti, naučiť ho sebaobsluhe, aby sa stal v živote čo najviac sebestačným. Marek, ani jeho spomínaný starší kamarát, ani iné autistické deti to v živote nebudú mať nikdy ľahké. Okolie (nielen na Slovensku) zvykne byť k inakosti často veľmi kruté. Ľudia totiž nie vždy vedia, že autistické deti nie sú choré. Sú iba iné...Každého z nás však môžu veľa naučiť. Keď budeme chcieť. A keď budeme mať pri komunikácii s nimi otvorené nielen oči, ale aj srdcia...