Čudáci

Toho chalana (už má teraz 34 rokov) vídavam stále vtedy, keď idem navštíviť svojich rodičov do rodnej dediny. Sedí na lavičke pred domom, a pozerá sa „do stratena“...V detstve dral so mnou školské lavice v jednej triede. Presne jeden rok. Párkrát totiž prepadol. Už vtedy však vynikal fantastickou pamäťou. Doteraz fascinujúco spomínam, ako sedával na lavičke pred ich domom a presne vedel, autobus s akou štátnou poznávacou značkou v ten ktorý okamih príde do dediny. Takisto si do zápisníka zapisoval presnú štatistiku áut, ktoré prejdú cez deň dedinou. A priebežne ju vyhodnocoval, a tak spoznával ŠPZ-ky áut...Pamätám na jednu dovolenku s rodičmi v Slovenskom raji. Na jednej túre sme pri návrate v záhradkárskej osade stretli zarasteného staršieho chlapa. Pozval nás do chatky, otcovi otvoril pivo. Bolo vidno, že v tej chatke nie je len „tak“, že v nej býva. Porozvešané šatstvo, pootvárané dopité fľaše piva na stole. Jedlo žiadne...“Nejedávam, cez deň vypijem niekoľko pív, a to mi stačí. Z toho žijem. Rozviedol som sa so ženou – preto tu bývam sám,“ približoval nám svoju životnú anabázu. Či bola pravdivá, vedel len on a Pán Boh. Viem len to, že som naňho pozeral s otvorenými ústami a vypleštenými očami a dlho potom som ešte premýšľal, ako môže niekto „žiť z piva“...Tento chalan za svoj čudácky život nemohol. Jeho príbeh je veľmi smutný... Bol na vozíčku. Zoznámil som sa s ním na jednej novoročnej lyžovačke Rady mládeže. Zúčastnili sa jej s nami aj decká z Mokrohájskej. On tam bol tiež. Síce lyžovať nemohol, ale počas tých dní sa s nami bavil, či už na svahu, alebo vo vnútri na chate. A my samozrejme sme sa bavili s ním...Zhruba o rok som šiel upršanou zimnou Bratislavou, a stretol som ho opäť. Na ulici. Sedel na svojom vozíku a žobral peniaze. Dal som mu aj ja a prehodili sme slovo. Pohľadom sa mi snažil vyhýbať. Nedozvedel som sa, kde sa stala chyba...Následne som ho na ulici stretával pravidelne. Raz som ho stretol ráno. Nie na „jeho mieste“, ale na inej ulici. Jeho vozík tlačil taký čudný pán. Nepriznal sa ku mne. A ja som pochopil, že na ulici nie je dobrovoľne. Že ho niekto využíva... Ešte raz sa vrátim do rodnej dediny. Žil tam dlhé roky chlap, ktorý nikde nepracoval. Za socializmu s tým mal problém, každú chvíľku bol v base. Za príživníctvo (tak v socializme nazývali to, keď sa človek vyhýbal práci). Počas mesiacov, ktoré trápil na slobode, to však bol chlap, ktorého ste mohli natierať na chlieb. Každému v dedine sa ponúkal, že mu pomôže v takej či onakej manuálnej práci. Samozrejme, za odmenu. Jedna – dve stovky, k tomu jedla a najmä niečo na pitie to vždy spravili...Ten „sused“ patri medzi tých, čo zmenu režimu pred 16 rokmi privítali veľmi vrúcne. Najmä preto, že vedel, že vyhýbanie sa práci už nebude trestným činom...Sused samozrejme nepracoval ani po roku 1989. Ale v dedine bol stále „činný“. A hrdý. Najmä vtedy, keď sa zo zahraničia na návštevu ozval kňaz – misionár, rodák „od nás“. Návšteva misionára v dedine pomohla susedovi aj psychologicky, ukázal ostatným, že v rodine má aj vzdelaných ľudí a že ani on nie je hlúpy. Koniec – koncov, v dedine sme si to ani nemysleli...Čudáci. Ak máme otvorené oči a srdcia, môžu obohatiť náš život. Pretože koniec koncov – každý z nás je iný. A čo je to vôbec normálne? Nejak takto sa pýtala aj mama Forresta Gumpa...