Ďakujem - a dopísania

Projekt blog.sme.sk som začal registrovať hneď od jeho spustenia. Slovko blog bolo pre mňa dovtedy neznáme, o to intenzívnejšie som však hltal všetky správy s ním spojené, a takisto aj autorov a ich texty. Vtedy, na prelome rokov 2004/2005, ich ešte bolo možné spočítať na prstoch jednej ruky.Niektoré texty sa mi páčili viac, niektoré menej. Všetky som však rešpektoval, pretože každý z nich bol jedinečný. Jedinečný štýlom, akým ho príslušný autor napísal. Príbehom, ktorý do textu vložil. Pocitmi, ktoré text vo mne ako čitateľovi evokoval.Začiatkom marca 2005 som sa do projektu zapojil aj ja sám. Priznávam, že jedným z dôvodov bola možnosť voľne písať, ktorou som chcel vyvažovať väčšinou reklamou, obchodom a marketingom zviazané moje pracovné písanie. Veril som (a splnilo sa mi to do bodky), že sa „voľným štýlom“ budem vždy môcť „vyblázniť“ tak, aby som potom mohol zase písať chvíľu na mantinelmi presne vymedzenom ihrisku.Najvážnejším dôvodom na moje písanie na blogu bol však autizmus. Chcel som sa spolu s polovičkou podeliť o naše skúsenosti s bojom so synovým autizmom, o to, čo sme za tie roky prežili. Všetko s vierou, že ak pomôžeme povzbudiť aspoň jedného rodiča s podobným zdravotným problémom u dieťaťa, tak to celé malo zmysel. A musím povedať, že za tých skoro rok a pol sa tieto očakávania tiež naplnili. Stretol som sa s niekoľkými rodičmi, veľa ďalších ma kontaktovalo prostredníctvom mailu či telefónu.Za 17 mesiacov som napísal spolu 295 článkov. Iste, nie všetky boli kvalitou vydarené. Niektoré ovplyvnila moja náhlivosť pri písaní, iné neskorá hodina. Niektoré zase životné okamihy, v čase písania pôsobiace na moju maličkosť. Všetky však boli napísané s dobrým úmyslom, zo srdca, bez nejakých vedľajších účinkov. Jednoducho vždy som mal na pamäti blog ako denník, blog, na ktorom si človek vedie záznamy o živote, pocity, delí sa s druhými o to čo zažil, delí sa o svoje pracovné skúsenosti.Ďakujem všetkým čitateľom, ktorí chodili na moje blogy, za vernosť. Za to, že si dali námahu a čítali moje články. Každého čitateľa, ktorý na môj bezvýznamný blog za ten čas zablúdil, si nesmierne vážim. Tých čitateľov sa za tie mesiace nazbieralo. Určite tomu prispel aj samotný „materský podnik“ sme.sk. Bez neho by čítanosť minimálne na začiatku určite bola mizivá.Chcem sa v tomto texte ospravedlniť za jednu vec. A síce že som nechodil na diskusie. Nechodil som najmä preto, lebo som na ne jednoducho nemal čas, vymieňať si a vysvetľovať svoje názory. Po napísaní článku o polnoci bolo väčšinou načim ísť spať - no a ráno zase pasovať sa zo životom. Ono ani redaktori na sme.sk nezvyknú diskutovať o svojich článkoch...Zároveň však úprimne priznávam aj to, že som bol občas smutný z názorov, ktoré v diskusiách (nielen k mojím, ale najmä k cudzím článkom) z úst jednotlivcov zaznievali. Názory postrádajúce akúkoľvek racionalitu, názory ktorých cieľom je pod rúškom anonymity si iba „hrdinsky“ udrieť. Napriek tomu, že takéto názory boli v menšine, zarezonovali. Takto mi v hlave stále rezonuje napríklad diskusia k môjmu článku o nepresnosti na stránkach Sme, v ktorom som sa dočítal, že som mečiarovský novinár, že som hovorcom istej firmy, že ľutujem že nemám priestor písať pre NČ či Sme apod. Čo na tom, že sú to nezmysly (apropos, nie som a ani som nikdy nebol klasický interný hovorca Milsy – tú firmu sme mali len ako agentúrneho klienta, a tento fakt nebol vôbec určujúci pri kritike klamlivého titulku v Sme). Preto ma mrzelo, že väčšina diskutujúcich nenapadla podstatu článku, a síce že chybu inak moje obľúbené noviny jednoducho urobili...Keby sa mal človek v takýchto diskusiách brániť, pomyselnú loptičku bude na druhú stranu vracať donekonečna. A asi zbytočne. Podobne napríklad diskutovať s človekom, ktorý tvrdí, že autizmus používam účelovo kvôli karme. To jednoducho nemá význam.Aby to však nevyznelo, že prestávam písať kvôli negatívnym diskusným príspevkom. Nie. Tie pozitívne príspevky a skúsenosti z blogovania určite prevažovali. Stretnutia či mailové a telefonické kontakty s ľuďmi, ktorí v rodine bojujú najmä s autizmom či inými mentálnymi chorobami u detí, som už spomínal. Väčšine tých ľudí som asi nepovedal nič nové, pokiaľ ide o podstatu tej či onej choroby. Ale ako mi niektorí povedali, dal som im spolu s polovičkou energiu, že sa oplatí bojovať. Že sa oplatí veriť v zlepšenie stavu. Aby kvalita života bola čo najlepšia.Teraz k hlavnému dôvodu, pre ktorý som sa rozhodol dať si pauzu. Je ním pochybnosť o samotnej podstate blogovania. O tom, že keď beriem blog ako istú formu denníka, v ktorom by som mal písať o svojom živote – „ako som napríklad rozosmial deti“, či „o skúsenosti z pošty“, prípadne „o profesii“, potom sa na blogoch človek musí v istej forme pred čitateľmi „vyzliekať“. A dáva im porcie zo svojho života ako na podnose. Časom sa však človek spýta – čo ešte môžem napísať, a čo už nie? Nie sú veci publikované vo verejnom priestore (ktorým priestor na sme.sk je) už príliš súkromné? Už tým, že bloger prezrádza svoju identitu, sa vo svojej podstate pred čitateľom (ktorým môže byť na internete ktokoľvek) vyzlieka. Keď k tomu pridáme často súkromné texty...Jednoducho v poslednom období som získal pocit, že ma spomenuté odhaľovanie sa obmedzuje v písaní. Už nebolo také slobodné, ako na začiatku...Ešte raz ďakujem Sme za možnosť účastniť sa tohto fantastického projektu. A všetkým mojím čitateľom a diskutérom, ktorí čo len raz zablúdili na moju stránku. Písať určite neprestanem...