„Jožko, choc trochu nabok a kukni sa na veži, kolko je hodzín,“ veľakrát ma takto poprosila babka počas prác na roli. Na roľu bolo nepraktické chodiť s hodinkami na ruke, tie sa preto odkladali doma do kredenca. Úlohu hodiniek nahrádzala práve kostolná veža...Úlohu hodiniek nenahrádzala len veľkými hodinami odrátajúcimi čas pod jej kopulou, ale aj hlasom zvonov ukrytých v jej vnútri. Zvony kostolnej veže už od nepamäti organizovali ľuďom v Dolnom Dubovom rytmus každého dňa. Skoro ráno, o 5h, oznamovali v dedine koniec noci. Pri rannom zvonení sa starí dedinčania takto ako prvý denný úkon pomodlili modlitbu Anjel Pána. Druhýkrát sa zvony vo veži vždy rozozvučali aj o 12h na obed. Opäť sa každý dedinčan zastavil, prerušil prácu, otočil smerom k veži a pomodlil v duchu spomenutú modlitbu. Ako dieťa som to nechápal. Na druhej strane, ak som náhodou bol na roli aj ja, mi pauza vždy prospela:-):..Večer sa zvony rozozvučali ešte raz o ôsmej večer. Opäť ako pripomienka na modlitbu Anjel Pána. Aby ohlásili ukončenie dňa. Aby ohlásili čas na odpočinok.Kostolná veža za tie stáročia čo stojí pravidelne hlaholom zvonov zvolávala obyvateľov obce do kostola na sväté omše. Polhodinu pred omšou „zvonením“, pätnásť minút pred ňou zase „vyzváňaním“. Zvony na veži boli takisto pri všetkých významných udalostiach na dedine. Radostným zvonením ohlásili každú svadbu, smútočným „umieráčikom“ zase to, keď sa obyvateľ obce pobral na druhý svet. Starý dedinčan rozdiel medzi radostným a smutným hlasom zvonov spoznal okamžite...Dolnodubovská kostolná veža si toho jednoducho veľa pamätá. Určite by mohla rozprávať napríklad o rokoch, kedy v kostole viedol omše Jozef Ignác Bajza, autor prvého slovenského románu „René mládenca príhody a skúsenosti“. Keďže Bajza tento román aj napísal na miestnej fare, kostolná veža určite vie, či pre písanie náhodou niekedy aj omšu nezmeškal:-)...Zvony na kostolnej veži za starých časov (ešte aj v prvej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia) bolo treba rozozvučať ručne. Bola to úloha miništrantov a kostolníka, ktorý pred svätou omšou tak na „zvonenie“, ako aj na „vyzváňanie“ mali čo robiť, aby zvony zahlaholili a oznámili dedinčanom blížiacu sa omšu. Neskôr ručné zvonenie vystriedala elektrina. Napriek tomu, že väčšina dedinčanov sa už pri zvonení Anjel Pána nemodlí, duch kostolnej veže žije ďalej. Je svedkom každej významnej udalosti na dedine. Zvoláva občanov na svätú omšu. Informuje ich o každom úmrtí. Možno aj stráži dedinu od zlého...Kostolná veža zostane tým pomyselným majákom navždy. Minimálne v srdciach tých, ktorí vedľa nej vyrastali či stále aj žijú...
Dolnodubovská kostolná veža
V dedine s necelými 800 dušami predstavuje kostolná veža maják, ktorý nemožno prehliadnuť. Spolu s kostolom stojí na svojom mieste v strede dediny už viac ako 300 rokov. Je znamienkom stability pre domácich. Orientačným bodom pre cudzincov. Kostolná veža je v mojej rodnej dedine viditeľná z každého miesta. Pre starých Dolnodubovčanov to malo v minulosti aj praktický význam...






