„Toto je ten dobrý Majko, ktorého poznáme a máme radi? To prečo sa zaháňaš? Ako to rozprávaš Majo? Choď okamžite do izby a vráť sa až vtedy, keď budeš pokojný," hovorím mu v takýchto vypätých chvíľach buď ja, alebo manželka. Počúva. Akoby sme ho vtedy mentálne vyťahovali z priepasti. Do ktorej opakovane padá. Jeho pohľad naznačuje, že mu v tej priepasti nie je dobre. Že tam nepadá preto, lebo chce. Ale že ho do nej ťahá autizmus.
„Idem do izby, dobre," bez okolkov odchádza do svojho kráľovstva, v ktorom som pred pár minútami predsa budil dobrého chlapca! Ktorý ma vyobjímal a napriek svojej inakosti nemal problém opätovať mi prejavenú lásku. Ale príchodom do kuchyne akoby sa niečo stalo. Nálada sa otočila o stoosemdesiat stupňov. Len tak. Na prvý pohľad bez príčiny. Respektíve, ak tam aj nejaká príčina býva, Majo ju nikdy neprezradí.
„Už som späť mami, tati. Som v poriadku. Už budem dobrý Majuško. Naozaj, chcem byť už dobrý," kajá sa.
Objímame ho a upokojujeme, že mu veríme. Nechce, aby sme ho pustili z objatia. Silno nás stíska a ja opäť cítim, že sa chalanisko len tak ľahko nemieni vzdať. A my mu to ani nedovolíme...
