Drápanie peria na dedine a strašidelné príbehy

Zvláštne dieťa (rozprávanie mojej babičky)„Ženy, a počuli ste ten príbeh o zvláštném decku? Stal sa Salonke z horného konca. Išla ráz v noci po záhumnách, okolo potoka, ked počuje plač. Zlakla sa, bolo jedenást hodzín večer. Do to len móže byt? Bokom na poli plakalo v sede bábo. Malé decko. „Dze máš mamku!“ skríkla nanho...Zebrala ho na ruky, myslela si, že ho volado zabudol. Alebo čo, neviém. Jednoducho ho tam nenechala...Jak ho nese, to decko jej začalo v rukách rást. Salonka mala smrtelné kropaje, tak sa bála. Bábo rástlo, rástlo, až ho neuniésla. Decko sa postavilo – a zmizlo...Salonka o tom dĺho nehovorila, myslela si, že by sme jéj neverili. Až tot nedávno mi to povedala...“Neznámy cudzinec (rozprávanie mojej babičky)„Aj mójmu mužovi Štefanovi sa stala taká zvláštna príhoda. Viéte, že robil v druhej dzedzine vartáša. Často tak chodzil aj po pólnoci, krížom cez rolu, a ze záhrady prišól domov. Raz, bola jak mi Štefan hovoril tmavá noc, ide si domov, až príde k potoku už pred záhradu. Ostávalo mu už len préjdzit cez lávku. Na druhéj strane lávky šak stál chlap. Nekričal nanho. Aj ten chlap ból cicho. Štefan scel, aby ten chlap prešól lávku prvý. Chlap šak nepohnute stál. Štefan urobil krok na lávku. Pohol sa aj chlap. Štefan sa vrácil naspät, takisto ten chlap. Takto sa natahuvali asi pet minút. Štefan si potom povedal, že ide nech sa robí čo sa robí. Pohol sa aj ten chlap – a v strede tej lávky sa akoby objali, aby sa jeden druhému vyhli, a každý pokračuval ve svojéj ceste. Až doma si Štefan uvedomil, čo sa šetko mohlo stat. Tiéž mal hned smrtelné kropaje na čele...“Polnočný koč (rozprávanie mojej tety)„Viéte, že chodzievam z roboty z Trnavy polnočným autobusom. Ždycky mosím ícit okolo kostola a cintera, aby som došla domóv. Tým štátnym motorom aj tak nechodzí moc ludzí, a vačšina je z dolného konca. Já tak vačšinu chodzím sama. Chodzím, alebo skór lecím, bojím sa...Jak som tak ráz išla, medzi cinterom a kostolom vidzím, proci mne ide koč zapráhnutý za dva kone, s dvomi ludma. Zdali sa mi jakýsi povedomí. Pozdravila som ich, a odzdravili. Na otázku, kam idú, sa šak len zasmáli...Až neskór doma som si uvedomila, že to boli tí dvá, čo posledne umreli v dzedzine. Ešče teraz sa klepem...“Tie strašidelné príbehy patrili ku koloritu drápačiek na „starej dedine“. Babky vedeli, že to asi nie je pravda. Ale každá mala aspoň jeden taký príbeh pripravený v talóne. Jednoducho bez hrôzy by drápačky neboli to pravé orechové.Tak, ako vymierajú staré babičky, vymierajú aj drápačky.Tie príbehy však žijú ďalej.Ešte teraz mám husiu kožu z toho, ako som Vám ich písal.Pretože pri ich písaní akoby som bol duchom späť o niekoľko desaťročí dozadu, kedy dané príbehy uzreli svetla sveta.Bol som duchom na drápačke...