Jano sa už asi bohužiaľ nevráti. Katka by ešte odísť mohla...

„Jožo, ja musím ísť von. Na Slovensku nie je pre mňa uplatnenie,“ povedal mi v decembri minulého roka kamarát Jano. Zoznámil som sa s ním cez angličtinu. On, keďže mal aj šťastie a vyrastal s otcom, vojenským pridelencom, od detstva v cudzine, vyštudoval anglické školy vrátane Oxfordu a minulý rok učil v Bratislave angličtinu. Ja som zase hľadal niekoho na one-to-one hodiny, na stále „oprašovanie“ jazyka. „Jožo, verím, že si si so mnou jazyk dobre zopakoval. Ja som sa zase od teba naučil trošku viac o živote, aj o public relations,“ povedal začiatkom roka, ako odchádzal preč. Do cudziny. Ako mi s úsmevom v očiach povedal pri poslednej bratislavskej káve, za šťastím...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Janovi držím palce a som rád, že šiel zase von. Bolo by dobré, keby sa neskôr vrátil. Takýchto ľudí ako Jano, ktorých je chvalabohu už „vonku“ veľa, ktorí nielenže vedia jazyky či sú vzdelaní sebavedomí, ale popritom zostali normálni, s nohami na zemi...takých Slovensko potrebuje...Keď sa vrátia... Ak sa vrátia...Ja tomu, že sa Jano vráti, neverím. Smeroval totiž do Ameriky, kde ho čaká frajerka a...Ak všetko pôjde podľa plánu, asi sa tam aj natrvalo usadí, zakotví. Jano sakramentsky dobre vie, že šťastie a dobrý život v Amerike nepršia. Ani v Anglicku. Ani inde na svete. To je asi najväčší predpoklad pre to, aby uspel...Na druhej strane poznám ľudí, ktorí si azda myslia, že rozprávka o pečených holuboch, šťastí a iných pôžitkoch padajúcich z neba v zahraničí platí. Respektíve minimálne majú pocit, že na Slovensku sa nedá nič, že na Slovensku sú stratenou generáciou. Že šťastie nájdu len v zahraničí...„Kamarátkina dcéra Katka sa po roku vrátila z Ameriky. A prvú vetu, ktorú povedala rodičom po privítané na letisku, bolo – fuj, tu je to otrasné, nechcem tu nikdy žiť a hneď, ako to bude možné, idem späť,“ ešte pred dvoma rokmi mi reprodukovala bývalá kolegyňa „stručnú správu o Slovensku“, ktorou spomenutá dcéra „obšťastnila“ svojich rodičov.Možno sa pýtate, čo tá dievčina s odstupom dvoch rokov robí momentálne, či zostala na tom zlom Slovensku...Zostala. Aj keď každú chvíľku počúvam správy, že už má zbalené do Írska, do Anglicka...Ono ten život nie je taký jednoduchý, taký čierno-biely...Myslím, že som ako študent „v mladom veku“:-) relatívne pochodil svet aj ja. Trikrát dlhodobo som pobudol v USA, dvakrát súkromne (obidva razy po tri mesiace) a raz na univerzite (rok). A musím povedať (nehanbím sa za to), že vždy som sa späť na Slovensko tešil ako malé decko. Napriek tomu, že zle mi za morom nebolo. Aj s frajerkou (súčasnou manželkou) sme si síce, ako sme tam mali šťastie stráviť spolu niekoľko týždňov (ja som bol v Severnej Karolíne, ona bola ako au pair v Clevelande – pár týždňov z toho roka sme tak boli spolu), hovorili, že ak by sa dali presťahovať rodičia a priatelia, že by nám asi v Amerike nič nechýbalo a v podstate by sme aj zostali...Ak by sa dali presťahovať rodičia a priatelia...To ale nejde. Ako som už raz na tejto stránke písal: Domov má človek tam, kde má pochovaných svojich blízkych (G.G.Marquez)...A šťastie v živote? Len tak neleží a nečaká na človeka nikde na svete. Ani na Slovensku, ani vonku.Šťastie je o ceste, na ktorú sa musí každý z nás vybrať. O kráčaní po tejto ceste...