Jeden deň v živote človeka

Dnes nie je deň na úsmev. Dnes „nestratím“ ani v práci, ani doma jedno pekné slovo. Dnes budem smutný. Dnes sa nebudem venovať manželke či frajerke. Dnes budem chodiť ako zmoknuté kura. Dnes sa preflákam...Alebo: „Dnes ma neotravuj, nemám náladu!“ Je najľahšie sa vyhovoriť na dnes. Dnes ako pomyselný muž (Mr. Dnes) býva podľa nás zodpovedný za všetko. On môže za náš smútok. On môže za to, že nemáme náladu. Že sa neusmievame. Že nie je s nami žiadna reč...Môže aj za to, že si srdcom nevšímame ľudí pohybujúcich sa okolo nás. Blízkych, menej blízkych...Úprimne - keby sme mali tú silu, tak niekedy pošleme dnešok asi „do hája“. Alibisticky, aby neotravoval. Priznávam, že to platí niekedy aj o mne:-(...Na druhý deň potom nasleduje ostré spytovanie svedomia...Ale rieši to situáciu, poslať dnešok „do hája“? Na sto percent sa vráti v podobe ďalšieho dňa. Zajtra. Pozajtra. Dnešok príde jednoducho každý deň. Či chceme, či nechceme...Sme slepý?Dnes je deň, ktorý sa už nebude opakovať. Možno je to náš posledný deň. Možno predposledný. A možno ich máme ešte fúru pred sebou. Možno celé roky...Záleží však na tom? Prečo nemôžeme aj my dnešok prežiť tak, ako by bol naším dňom posledným?Dnes nie, aj zajtra je deň. Tvrdíme väčšinou s bohorovným úsmevom. Len Boh však vie, či zajtrajší deň bude zároveň aj naším dňom...„Keď dožijeme,“ prízvukovali často moji starí rodičia na margo spriadania svojich plánov do budúcnosti. Keď dožijeme, o mesiac oslávime narodeniny. Keď dožijeme, v nedeľu na budúci týždeň skočíme do Trnavy. Keď dožijeme, zajtra sa stretneme.Keď dožijeme...To neznamená, že by sa báli nového dňa. Keď dožijeme v ich ponímaní predstavovalo akúsi pokoru pred svetom, pred Bohom. Formulkou „keď dožijeme“ dávali s pokorou najavo, že nikto nevie ani dňa, ani hodiny. A preto vždy naplno prežívali každý boží deň, s láskou, s úsmevom, s dobrým slovom, s vierou. Tak, ako by to mal byť ich posledný deň. Tak, ako by to mal byť posledný deň ich blízkych...Myslíme si, že tých dní máme pred sebou ešte veľa. Nielen sami pre seba. Ale aj pre svojich blízkych, pre svojich priateľov.A preto s nimi (tými dňami, inak povedané aj s časom) niekedy trošku rozmarne (že by nevedomky?) šafárime. Kašleme vtedy na úsmev. Na vyznanie lásky. Dobré slovo. Príjemný pohľad. Pohladenie. Povzbudenie. Nádej.Často zabúdame na to, že dnes máme k dispozícii možno posledný deň.Zajtra môže byť už neskoro...OK, radšej končím a letím pomaly domov, venovať sa rodinke. Nechcem vodu kázať a víno piť:-). Barborka má dnes mesiac, musíme to roztočiť...(aj sa mi to tuším rýmuje:-)