Romantická vždy bývala u nás najmä Štedrá večera. Celý Štedrý deň sme najskôr držali prísnu diétu, aby sme na večeru boli dostatočne hladní. Mamina mala kuchyňu pod prísnym drobnohľadom, ak som si chcel čo len jeden koláčik zobnúť, musel som vynaložiť veľký dôvtip. Takmer vždy sa mi to však podarilo – mamina ak aj videla, tak sa robila, že nevidí:-)...Nasledovala účasť na vianočnej novéne v dedinskom kostole. Cestou z kostola späť domov otec zvykol vyhlásiť súťaž o najkrajšie vysvietený vianočný stromček v oknách dedinských domčekov. Hodnotili sme so sestrou ako draci, ale popri tom sme sa už chveli nedočkavosťou, či Ježiško ani tentoraz neobišiel našu dedinu a v nej rodinný dom s popisným číslom 203. Cestou domov sme zvyčajne absolvovali tri zastávky – na cintoríne, u jednej babky a u druhej babky. Všade sme aj zavinšovali: „Vinšujeme vám tieto slávne sviatky, narodenie Krista pána, aby Vám dal Pánboh zdravie, šťastie, božské požehnanie, a po smrti aby ste kráľovstvo nebeské obsiahnuť mohli.“Doma nasledovala Štedrá večera. Posadali sme si k štedrovečernému stolu, pri ktorom bolo vždy prestreté nielen pre nás, ale aj pre náhodného pocestného (ak by sa objavil). Stromček žiaril, darčeky pod ním priam vyzývavo kričali smerom k našim detským očiam – ale márne, prvoradá bola večera.Na jej začiatok zvykla mamina zhasnúť svetlá, a len za svetla sviečky vošla z kuchyne do jedálne, v ruke držiac oplatky a med. Zavinšovala, popriala požehnané sviatky. Nasledovali modlitby vedené otcom – najskôr Anjel pána, potom špeciálne modlitby za zomrelých z rodiny. Otec takisto nezabudol členom rodiny poďakovať za prácu pre rodinu a poprial všetkým všetko dobré a veľa šťastia, aby sme sa pri takto bohato prestretom stole stretli v zdraví aj o rok. K tomu pod obrus z povery vložil peniaze...Po modlitbách mamina zobrala oplatky s medom a každému členovi rodiny urobila medom na čele krížik. Ďalej to už bolo „obyčajné“ – po oplatkách kapustnica, ryba, ďalšie chody, potom darčeky, návštevy, polnočná, následne prvý a druhý vianočný sviatok samozrejme sväté omše, ale aj návštevy rodinných príslušníkov, likvidovanie stolov plných dobrôt, pokoj...Všetky tieto vianočné zvyky som si preniesol aj do mojej rodinky.Takže Vianoce samé o sebe môžem. Čo však nemôžem, je inflačný príval slov o láske, pokoji a mieri, ktoré sa už hodnú chvíľu pred Vianocami valia na nás nielen z médií, ale aj z ulíc, výkladov, z úst okoloidúcich. Nemusím to hranie sa na charitu a filantropiu zo strany firiem vo vianočnom období. Najmä keď viem, že po ostatnú čas roka je tej charity pomenej...Ľutujem deti z detských domovov, bezdomovcov, sociálne slabých – všetkých tých, ktorí dostanú svoju almužnu na Vianoce, a potom sa na nich po väčšinu roka zabudne. Nemusím ani ten masívny konzumný atak, ktorý každoročne čoraz viac Vianoce sprevádza. Kúpte rodinným príslušníkom aj to, čo nepotrebujú. Zadĺžte sa ako blázni, veď splácať začnete „až“ v januári.Žiaľbohu, Vianoce každý deň v našich srdciach a v našom chovaní sa asi nikdy nestanú realitou. Ilúziu každodenných Vianoc však napriek tomu nikdy nechcem stratiť. Ona mi pomáha prekonať tie bežné, často tvrdé, ťažké dni v bežnom roku. Pomáha mi komunikovať aj s tými ľuďmi, ktorí na vianočné čaro zabúdajú ešte prehĺtajúc posledný kúsok jedla na štedrovečernom stole.Verím, že ilúzia každodenných Vianoc robí tých, ktorí na ňu veria, lepšími...Na každodenné Vianoce verila aj moja babička z maminej strany. Po dlhoročných zdravotných komplikáciách zomrela vo veku 90 rokov, len dva dni pred minuloročnými Vianocami. Pohreb mala na Štedrý deň (nebýva to zvykom, ale výnimočne sa pohreby u nás na dedine odbavujú aj v tento deň). Boli to strašne (presne v duchu tohto slova myslené) smutné Vianoce. Počúvať farárovu kázeň o tom, aký dar dostáva človek, ktorý má pohreb v predvečer narodenia Ježiša. Počúvať Tichú noc v podaní „bandy“ (tak vravievala nebohá babička hudobníkom, hrávajúcim na pohreboch) nad hrobom svojho blízkeho rodinného príslušníka. Paradoxne sme však nakoniec naozaj verili, že babička dostala od Najvyššieho na Vianoce naozaj takmer dokonalý a absolútny dar. Bola povolaná ísť k Nemu...Tohto roku si pri štedrovečernom stole a modlitbách na babičku určite viackrát spomenieme. Určite k slzám už pridáme aj úsmevy, pretože to isté by chcela aj ona. Aby sme na ňu spomínali s úsmevom.Na Vianoce už intenzívne myslí aj náš Marek. Dnes si zo škôlky doniesol veľkú pohľadnicu s nápisom Šťastné a veselé, na ktorej dominuje jeho veľká fotka. V škôlke to chystali ako špeciálnu pozornosť pre rodičov detí. „Taťo, budú Vianoce, dostanem darčeky, čokoládky...“ stačil mi dnes pripomenúť. Uistil som ho, že Ježiško naňho určite nezabudne, pretože cez rok veľmi poslúchal. A donesie mu aj novú kolobežku:-)...
Ježiško klope na dvere alebo Malé predvianočné zamyslenie
Samotné Vianoce ako jeden z najkrajších sviatkov mám veľmi rád. Netajím, že sú pre mňa najmä sviatkom duchovným a cirkevným, sviatkom narodenia Ježiša Krista. V tomto duchu som ich s rodičmi a najbližšími prežíval už ako dieťa. Na Ježiška som sa zvykol intenzívne tešiť hádam už od prvého decembrového dňa. Bolo mu treba písať, leštiť čižmy v Mikulášskej generálke, ísť na predvianočnú spoveď, upratovať, chystať stromček...