Každý nosí v sebe svoje šťastie

„Nie, zase do školy? Ja dnes nejdem nikam!“ odpovedá syn v to ráno sprvu s takou rozhodnosťou, akoby to už bol preňho odchod navždy. Akoby to bolo trucovanie normálneho deväťročného chlapca, ktorý nevie, čo je to autizmus. A tak „iba“ trucuje.„Majo, zase začínaš? Do školy musíš chodiť, aby si bol múdry!“ vyťahujem argument, ktorý bežne nepoužívam. Na autistov totiž najlepšie zaberajú sľuby, že „ak niečo urobí, niečo dostane“. Jednoducho istá forma uchopiteľnej motivačnej argumentácie. My doma najčastejšie používame tú s krasokorčuľovaním alebo tancovaním. Obe zaberajú. Napriek istej zmene v argumentácii si však uvedomujem, že aj tvrdenie typu „ak pôjdeš do školy, budeš múdry“ nesie v sebe motivačný prvok. Len neviem, či Majko pochopí.Krivdím mu.„Áno, chcem byť múdry, už idem do školy. Rozprávku budem pozerať, keď sa vrátim,“ reaguje na moje slová a odchádza sa obúvať.„Oci, a ak budem múdry, budem aj šťastný?“ pýta sa ma zrazu, kľačiac nad topánkami.„Samozrejme, že budeš šťastný. Múdri ľudia bývajú šťastní,“ odpovedám okamžite. Aj keď asi nie celkom presvedčivo. Tou otázkou ma prekvapil, nikdy sa ma nič podobné nespýtal. Až po svojej odpovedi som si uvedomil, že tvrdenie „múdry človek je šťastný človek“ nemusí znamenať, že „nemúdry človek je nešťastný“. Šťastie človeka nie je výsledkom jeho „vedenia“. Šťastie existuje v našom vnútri. Takže na dosah ho majú všetci. Aj deti, ktoré sa už od narodenia boria s istým hendikepom. Deti, ako je náš Marek. Pretože, tak ako povedal už svojho času Demokritos: „Každý nosí v sebe a vo svojom srdci svoje šťastie.“